Autor je spisovateľ
Strýko Standa spadol z kresla s rukami pred sebou a sklonenou hlavou. Celé to vyzeralo, ako keby vstával, ale nevstal, iba zmenil polohu. Smer dlážka. Babička vykríkla: „Standoo, tohle mi nedělejte, vstávejte, proboha!“
A mne sa to celé zdalo zábavné, asi hlavne preto, že strejda nebol žiaden komik, skôr tragik s veľkou klaunskou plešinou. Z kuchyne doletela tetka a radostne zakričala: „Góól?“ - lebo počula skríknuť babičku.
Babička totiž kričala pri hokeji góól vždy najhlasnejšie zo všetkých, lebo mala piskľavý hlas, a tak sa aj ľudia na ulici, čo nemohli pozerať, mohli tešiť. Po góle vždy povedala: „Safra, to byla perda!“ - ale to už iba tak pre seba.
“Dali ho veselo do truhly a ľudia v telke tlieskali, pískali a kričali o dušu. Československá vlajka šla hore a ja som vedel, že ide hore aj za strejdu, ktorý práve dohral svoj mač.
„
Lenže góól to tentoraz nebol, to tetka videla hneď, ani perda. Na trestnej lavici v telke sedel smutný Hlinka a strejda Standa už ani nesedel. Tetka mu začala hýbať rukami a dýchať pod fúzmi do úst, fuj! Jej to však neprekážalo, veď je zdravotná sestra, a ešte k tomu v blázinci.
Stále fučavo dýcha do strýka a už vyzerá, že tučnofialovo odpadne priamo na neho. Udrieť by sa pritom nemala, nafúkala ho, chudáka, ako medicinbal. Lenže to aj tak bolo na prd. Strejda už nezabral.
Babička plakala, ale aj trocha pozerala, či nám nedávajú rusáci ďalší gól. Puk mal Vjačeslav Anisin a mne stále hralo v hlave to, čo hovoria kamaráti v škole, že Anisin, ani táta, ani máma. Potom vystrelil Šadrin a ja som sa musel rýchlo otočiť. Smejem sa, lebo mi napadlo, ako vždy reveme, že Šadrin, efedrin, vicedrin.
Zrazu bolo v izbe plno ľudí a všetci oživovali strejdu. Taký jeden doktor sa ma potichu pýta: „Jak to hrajou?“
„Neviem, spýtajte sa babičky.“
Tej sa akurát pýtal sanitkár a babička mu pošepky zapípala: „Rusáci vedou“. „Ku...y,“ povedal sanitkár. „To ho, chudáka, určite zložilo. Za všechno můžou bolševici.“
Chvíľu bolo čudné ticho, všetci pozerali na telku a zrazu dal Machač obrovskú bombu od modrej. Doktor povedal: „To je prdíř, ten Olda.“
To jo, ten jo, povedali všetci, len strejda bol úplne ticho. Zrazu mi bolo ľúto, že už neuvidí tých všetkých prdířov ani toho Anisina a Šadrina.
Potom vyšli na chodbu, hovorili nahlas a niečo písali, teta plakala úplne húkavo, takto som ju počul plakať prvýkrát. A babička hovorila: „Nebreč, holka, to by von nechtěl“. Čo by nechcel, myslím si, veď kedy sa má plakať, keď nie pri zomretí, a ešte keď prehrávame.
Karol Polák v telke stále hovorí naši chlapci v bielom, a ešte zbornaja komanda v červených dresoch a iné zbytočnosti, pretože červený je iba koberec so strejdom. Telka je predsa čiernobiela a mne sa zrazu zdá, že tí rusáci majú úplne čierne pohrebné dresy.
