Nechajme chvíľu boj o podnikateľskú česť Evity Urbaníkovej bokom a vráťme debatu tam, kde začala. K braku.
Evita dokázala z odkazu vydavateľstiev „nevydáme“ urobiť recept. Koľko je takých, ktorých otočia s rukopisom vo dverách. Správny odhad mala v tom, že ak odmietnutie prichádza preto, že nejde o „dobrú literatúru“, nemusí to ešte znamenať, že si kniha nenájde čitateľov.
Ukázalo sa, že čitatelia – najmä čitateľky – chcú čítať príbehy s puncom zažitého. Nezaujíma ich, či autorka prichádza s originálnym pohľadom na tému, či má bohatú slovnú zásobu, či je štylisticky obratná. Ide im len o jedno a nie je to sex. Aby sa podieľali na príbehu.
Evitinu prvú knihu nechcel nik vydať. Dramatické príbehy začala teda sama predávať Čítajte Že ešte dnes musíme počúvať obhajobu červenej a ružovej knižnice, je napokon najväčším prekvapením „kauzy Evita“. Ak by nevydávala ona, pokračovali by s prekladom napríklad v Ikare. Tam roky vychádzali tituly, ktoré medzi doskami perleťových obálok ponúkali typizované príbehy z anglických vidieckych sídiel, pila sa whisky a občas prišlo k „splynutiu“.
Dnes Evita ponúka príbehy, ktoré sú čitateľkám bližšie, v niektorých prípadoch sa priamo dotýkajú ich životov a dokonca prístupným jazykom, bez moralizovania riešia aj problémy spoločenské.
Recept si, samozrejme, pýtal opakovanie, tentoraz s ešte lacnejšími surovinami, keď vydavatelia začali tlačiť aj rukopisy odmietnuté na „brakových“ adresách. Napokon, knihu si dnes vytlačí človek aj sám.
