Povinné oslavy na povel, z ktorých sršali neúprimnosť a pompéznosť, mi vždy išli na nervy. Bez toho, aby som popierala obrovskú bolesť, ktorú milióny občanov ZSSR museli prežívať v rokoch 1942 až 1945.
Deviaty máj som opisovala vo svojich reportážach priamo z miest osláv deväťkrát. Deväťkrát ma nahneval policajný kordón, ktorý zamedzil vstúpiť na Červené námestie tým, ktorí nemali priepustku.
Náruč však bola otvorená papalášom, straníckym funkcionárom, zbohatlíkom, ktorí si môžu kúpiť všetko, napríklad aj padlého dedka, keď náhodou chýba v rodokmeni.
Skutočným veteránom hlava štátu nemávala a minister obrany neďakoval. V parčíku pred Veľkým divadlom tancovali pri harmonike na obohrané vojnové šlágre a pili vodku, čo im ich staručké hrdlá stačili. A rátali, koľkí z nich tento rok neprišli.
Rozkážeme vetru...
“Míňanie na oslavy, vlastenecké večierky a honosné vojenské prehliadky nie je namieste, keď starci, čo došli do Berlína, nemajú na nájomné. Ani na pohreb.
„
Podľa štatistík žije dnes v Rusku 1,8 milióna veteránov a invalidov Veľkej vlasteneckej vojny, účastníkov blokády Leningradu aj vojnových vdov. Je to o 330-tisíc menej než v roku 2016.
Ozajstných vojnových veteránov, čo skutočne bojovali v zákopoch, je však už len 101 600. Kvôli nim ma štvali naduté vojenskej prehliadky a tučné bruchá generálov pretekajúce cez opasky s päťcípou hviezdou namiesto pracky.
A ešte ma hnevali peniaze, ktoré Moskva vynakladá každoročne na akciu „Rozkážeme vetru, dažďu“. Rozháňanie oblakov, aby 9. mája nepršalo na čiapky lampasákov, má tradične na starosti ANO ATTECH – Agentúra atmosférických technológií, jedna z firiem koncernu Rostech.
Účtuje si za to, že nepustí dažďové mraky do centra metropoly, 300 miliónov rubľov (4,7 milióna eur). Do vzduchu pošle deväť lietadiel An-12 a An-26 plus extrémne drahé lietajúce laboratórium Jak-42D. Útočia na mraky tekutým dusíkom, suchým ľadom aj zlúčeninami striebra či obyčajným prachom z cementu.
Odsúdení na chudobu
Tento rok dostáva vojnový veterán druhej svetovej vojny v Rusku príplatok 3400 rubľov, asi 53 eur. Zvyčajná ruská penzia je okolo desaťtisíc rubľov (148 eur), takže s týmto skvelým prídavkom si vojnový veterán príde na krásnych 200 eur. Pri ruských cenách je to rozsudok núdze.
Míňanie na oslavy, vlastenecké večierky a honosné vojenské prehliadky nie je namieste, keď starci, čo došli do Berlína, nemajú na nájomné. Ani na pohreb. A na ten budú čoskoro potrebovať všetci nejakú tú kopejku.
Muži a ženy, ktorí mali v roku 1942 povedzme pätnásť rokov, majú dnes deväťdesiat. Pri ruskej priemernej dĺžke života sedemdesiatdva rokov už takmer dvadsať rokov presluhujú.
Mali by ich rozmaznávať, lebo aj keď mnohí žijú dnes skôr legendami o hrdinstve červenoarmejcov než skutočnými a realitou podopretým spomienkami, vojna bola strašná a kto sa len trochu zaslúžil o to, že sa skončila, má nárok na poriadnu porciu našej vďačnosti.
Hľadajme hrdinov vo svojich rodinách
Aj preto sa mi oveľa viac než pochodovanie po Červenom námestí a vlastenecké prejavy prezidenta Ruska Vladimira Putina páči akcia, ktorá sa zrodila v jednej obyčajnej ruskej kuchyni.
Dnes sa jej pokúšajú chopiť vládne úrady a štátne inštitúcie a obliecť jej propagandisticky strihaný kabát aj potrebnú publicitu. Azda ju tým nezničia.
Bolo to v Tomsku a stalo sa to v roku 2012. Dvaja muži – Igor Dmitrijev a Sergej Kolotovkin – vymysleli projekt Nesmrteľný pluk.
