nie rozhodnutia Ústavného súdu SR slovenským parlamentom. Slovensko si tak bude musieť zvyknúť prinajmenej na dve skutočnosti - po prvé, že v prípade nerešpektovania základných demokratických princípov predstavitelia demokratických krajín a zoskupení obmedzia aj svoje pracovné návštevy, resp. budú na ne posielať iba úradníkov. A po druhé, že tomu tak bude dovtedy, kým Bratislava nepochopí, že zmluvy a dohody sa uzatvárajú preto, aby sa dodržiavali, a nie preto, aby sa iba uzatvorili.
V rozprave k rezolúcii EP, o ktorej informovala Národná obroda poslanec Otto von Habsburg o. i. povedal: "My starší, ktorí už máme skúsenosti s diktatúrami, vieme celkom presne, že na jednej strane sú vinníci, ale na druhej strane je obyvateľstvo, ktoré nemožno bezpodmienečne trestať za to, že sa k moci dostal dajaký zloduch. Platí to celkom osobitne pre situáciu na Slovensku." Aj príspevky ďalších poslancov EP boli v tomto zmysle, i keď pritom použili jemnejší slovník. Slová európskych demokratov sú posolstvom a zároveň výzvou pre občanov Slovenska. Ak pán Gašparovič nie je schopný sám zvolať schôdzu parlamentu, opozičné sily majú predsa dostatok poslancov, ako ho k tomu prinútiť. I keď vládna koalícia bude schôdzu bojkotovať. Ak opozícia nie je schopná zorganizovať petičnú akciu za návrat Gauliedera do parlamentu - zákonodarná moc si hlasovaním prisvojila výkon súdnej moci - existuje predsa dostatok nadácií, založených aj na obhajobu porušovania základných práv. I keď vládna koalícia odmietne požiadavku vôle ľudu splniť. Dôležité je vyjadrenie existencie takejto vôle. Inak aj europoslanci môžu svoj doterajší názor na stav spoločnosti na Slovensku zmeniť. Inak naozaj platí, že búrlivý pozdrav občanov Slovenska z decembra 1989 - Ahoj, Európa! - bol pozdravom nie privítacím, ale skôr rozlúčkovým. Ešte inak - Európa čaká odpoveď na svoje rozhodnutie nielen od koalície, ale aj od opozície i samotných občanov Slovenska.
