Niekto predsa len nebol Macronom ani trochu potešený, dokonca sa nedostavila ani úľava. Časť ľavice sa chytila neochoty kandidáta komunistov Mélenchona. Ten síce povedal, že Le Penovej by to určite nehodil, no otvorene Macronovi požehnanie nedal ani cez škrípajúce zuby.
Protestujúci, ktorí vyšli 1. mája do parížskych ulíc, tvrdili, že si nebudú vyberať medzi Le Penovej nacionalizmom a Macronovým neoliberalizmom. Že Le Penová je síce symptóm, ale problémom je Macron.
Tento postoj sa uchytil aj v časti slovenského ľavicového spektra. Eduard Chmelár tvrdil, že v tomto hlasovaní nejde o záchranu Únie, ako sa to široko prezentovalo. Le Penovú prirovnal skôr k Andrejovi Dankovi než ku Kotlebovi; podobne vyčistila stranu – aspoň naoko – od radikalizmu a vtlačila sa do stredného prúdu. Zato Macrona označil za predstaviteľa "elít globálneho korporativizmu", ktorý sa len prezliekol do nového fraku.
Voliči sa vraj mali zdržať, pretože nebolo isté, kto z dvoch kandidátov je tým menším zlom.
Nie je jasné, ako chcú stúpenci tohto posolstva existovať v spoločnosti, kde nutne budú iné názorové a záujmové skupiny. Stálym odštepovaním názorových prímesí a permanentnými čistkami - socialista Hamon je zradca, centrista Macron je sluha kapitálu - sa stáva ortodoxná ľavica zatrpknutou a neznášanlivou.
Alebo inak: vždy taká bola.
Ak by Macronovi kritici prísne dohliadali na jeho záväzky zľava, to by bolo priam vítané. Ale že umožnili svojou logikou – čím horšie, tým lepšie -, aby Le Penová bola považovaná za prijateľnejšiu kandidátku než Macron, tu už je čosi v neporiadku.
