Autor je psychológ
Na Slovensku sa začína obsahovo dopĺňať a meniť politická rétorika. Namiesto tradičných gramofónových vyjadrení „skutok sa nestal“, „všetko prebehlo v medziach zákona“, a do tretice „zákon porušený nebol“, začínajú sa naše sluchové orgány stretávať s verbálnou inovatívnosťou.
Ľudia sú už presýtení stereotypmi, zakonzervovanými postupmi , potrebujú počuť niečo iné, nové. A preto, že tvorivosť našej koalície a aj samotného premiéra je známa, tak sme dostali, po čom sme túžili a čo sme chceli. Novú inovovanú rétoriku.
“My im chceme dobre a tie nezbedné decká stále na niečo frflú a sú nespokojné! Nikomu, kto je súčasťou rodiny ubližovať nedovolíme!
„
Diagnóza určená dvoma slovami PN neznamená pracovnú neschopnosť, ale znamená politiku nenávisti. Diagnózu určil sám premiér. Nositeľmi tejto choroby sa stali opoziční poslanci.
V súčasnom koaličnou láskou „ presýtenom“ prostredí , opozičníci chceli zvolať mimoriadnu schôdzu parlamentu za odvolanie predsedu Národnej rady.
Jemu sa prisudzovalo autorstvo v prípade otvárania poštových zásielok a zapálenému vedúcemu kancelárie Národnej rady, pre ktorého je spravodlivosť všetkým, zasa skutok, ktorý sa na rozdiel od iných stal.
„Za dobrotu na žobrotu,“ mohli by sme skonštatovať . Takto trestať niekoho za to, že chcel chrániť poslancov pred vulgarizmami. Starostlivý, otcovský prístup sa stretol s odmietnutím.
Opozičný symptóm
Nepochopiť láskavý a starostlivý postoj a prepracovaný podporný strategický scenár, to môžu len nezbedné a nevďačné opozičné deti. Trestať rodiča za ochranu, to už nie je nevďačnosť, je to priama otvorená nenávisť. To sa odpustiť jednoducho nedá.
