Volali ich ostrovy pozitívnej deviácie. Ľudia, alebo skupiny ľudí, s vyššími odbornými alebo ľudskými kvalitami a ušľachtilejšími pohnútkami než spoločnosť zväzovaná nemorálnymi pravidlami komunistického systému.
Potrebovali by sme ich aj dnes – a nachádzame ich napríklad medzi študentmi odhodlanými pokračovať v protestných akciách proti korupcii.
A pri pohľade na bezradnú a stagnujúcu slovenskú politickú scénu sa tiež logicky ujala predstava, že by sa Slovensku zišiel taký nositeľ „pozitívnej deviácie“, akým sa javí víťaz francúzskych prezidentských volieb Macron.
A to aj napriek tomu, že svoje kvality ešte bude musieť ukázať, keď príde na lámanie chleba v Elyzejskom paláci, že naňho striehnu nástrahy napríklad aj v podobe vlastných širokospektrálnych sľubov...
Organizátori protestu v Prešove: Naši rovesníci tu nevidia budúcnosť Čítajte A tiež napriek výhrade, že je len naoko „protisystémovou silou“ (všimnime si, aký systémový imperatív sa stal z tejto požiadavky), že v skutočnosti ide o umne „nastajlovaný“ produkt zabezpečujúci pokračovanie doterajšieho establišmentu.
Macrona by Slovensko potrebovalo aj preto, aby sa zbúral práve tento myšlienkový stereotyp: že politická alternatíva schopná priniesť radikálne zmeny musí mať podobu slovnej arogancie, či priamo hromotĺkov z posilňovní, ktorí hulákajú, chriakajú na zem, hádžu dlažbové kocky po ľuďoch inej farby pleti, na sociálnej sieti sa ľuďom s iným názorom vyhrážajú smrťou...
Či majú podobu rovno polovojenskej jednotky a ich ideovým zázemím je režim posielajúci občanov na smrť v dobytčiakoch.
