Nemeckí králi, považovaní za "Bohom pomazaných", až do 12. storočia dosadzovali do úradov v Svätej ríši rímskej národa nemeckého biskupov. Táto prax vyvolala vnútri cirkvi odpor, ktorý vyvrcholil bojom o investitúru. Po uzavretí wormského konkordátu medzi pápežskou kúriou a ríšou nemeckí panovníci stratili právo investitúry. V priebehu 20. storočia si uzurpovali komunistické režimy právo na zasahovanie do personálnych otázok cirkvi. Tento postup bol v rozpore s cirkevným právom, základnými ľudskými a občianskými slobodami a odporoval modernému usporiadaniu vzťahov medzi štátom a cirkvou.
Aktivita slovenskej vlády pri príprave zmluvy medzi Vatikánom a SR pripomína pokus o zavedenie práva investitúry pre štát. Nedá sa totiž inak hodnotiť skutočnosť, že v návrhu zásad zmluvy sú nasledované formulácie: "Meno kandidáta na funkciu biskupa bude Svätá stolica konzultovať so SR pred zverejnením jeho menovania. (...) V podmienkach, keď sa na politickú a etnickú stabilizáciu nových demokracií v strednej a východnej Európe používajú rôzne prostriedky, je potrebné, aby kandidátom na post biskupa katolíckej cirkvi bol človek vyhovujúci nielen z hľadiska kanonického práva, ale aby to bol človek lojálny SR s ustálenými názormi na spoločenské procesy, rozhľadený nielen v teologických, ale aj profánnych vedách." Hovorca ministerstva zahraničia pán Tokár poprel, že by zásady takéhoto znenia boli predmetom rokovaní s Vatikánom a dodal, že tieto formulácie sa síce nachádzali v pôvodnom materiáli, avšak ten bol "zošrotovaný". Pre vyjadrenie hovorcu je príznačné, že v ňom priznal zámer vlády zasahovať do vnútorných pomerov v cirkvi. Nič na tom nemení dovetok, že pôvodný materiál išiel do šrotu, ktorému verejnosť môže aj nemusí veriť.
