Autor je evanjelický teológ
Púte sú od vekov súčasťou náboženského života. A nielen náboženského. Svoju obdobu majú v národnej a tiež v politickej kultúre. Veď čím iným sú zhromaždenia na Devíne alebo na Bradle? Čím iným boli povestné mítingy HZDS v športovej hale na Pasienkoch? Čím iným sú oslavy MDŽ v réžii Smeru? Čím iným sú skupinové zájazdy evanjelikov na pamätné miesta reformácie, najmä v roku jej 500. výročia?
Samozrejme, majú svoje zásadné odlišnosti. Jedno však majú spoločné. Budujú kolektívnu identitu a posilňujú puto jednotlivca s náboženskou, národnou alebo politickou komunitou. Ponúkajú hlboký mystický zážitok jednoty. Nepatrnému jednotlivcovi, ktorý sa zmieta v neistote dynamicky sa meniaceho sveta, sprostredkúvajú pocit príslušnosti k čomusi zásadnému a trvalému.
Pápež František však povedal čosi neslýchané. Siahol na túto osvedčenú metódu budovania identity a súdržnosti spoločenstva. Fatima či Guadalupe áno, Medžugorie nie. Prečo?
