Už odznelo všeličo. Reakciami na celosvetový kyberútok boli popísané kilometre papiera a dozvedeli sme sa všetky tie povinné jazdy o tom, aké jednoduché je v globálnom priestore internetu zasiahnuť kde-koho, aká veľká je asymetria medzi útokom a obranou, ako veľmi sme my, naše počítače, počítače našich firiem a štátnych organizácií na podobné hrozby nepripravení a aké fuj veci sa v celom tom virtuálnom priestore dejú.
Len akosi nezaznelo, akými sme pri tom všetkom pokrytcami.
Tak teda po prvé, asi by sme chceli žiť v bezpečnom svete. Ale už nik z nás sa nechce vzdať ani časti vlastnej slobody. Lenže takto to nefunguje: ak trebárs chceme sledovať aktivity teroristov v 21. storočí, musíme sledovať napríklad nové spôsoby ich komunikácie, a teda digitálny priestor.
Bezpečnostné agentúry robia presne to, i keď to teda ani náhodou nie je pekné: hľadajú diery v programoch a zariadeniach, aby mohli preniknúť k cieľom ešte predtým, ako sa vlastne stanú hrozbou.
