Je to za nami, teda aspoň pre Slovensko. Výsledok opäť dáva priestor všetkým gaučovým a facebookovým odborníkom, aby hodnotili a robili závery.
Odvolať, odstúpiť, vymeniť, práca s mládežou, viac peňazí na rozvoj infraštuktúry, menej toho politikárčenia, odborníkov na čelo a hlavne systematicky, precízne a so srdiečkom.
Žiaľ, nehovoríme, o školstve, zdravotníctve, justícii či ekonomike. Je symptomatické pre túto krajinu, že jediná udalosť, prepáčte Sagan, Zuzulová aj Vlhová, ktorá dokáže vytrhnúť väčšinu krajiny, nielen jej kritickú časť, z každodenného stereotypu (letargie), je hokej. Hoci to každoročné dvojtýždňové drukovanie je vytrhnutím príjemným, nemalo by byť jediným.
Princíp, ktorý sa za tohtoročným 14. miestom skrýva, je však rovnaký ako vo všetkých ostatných oblastiach.
Keď sa dlhodobo niečo zanedbáva, neriešia sa problémy a rozhodujú o tom ľudia, pre ktorých je osobný benefit nadradený nad výsledok (Široký má tých oblastí viac než len hokej), tak je nevyhnutným výsledkom, že to napokon celé prestane fungovať.
Keď už vie väčšina pri hokeji povedať, že je problém, a hlasno žiadať nápravu, tak by bolo načase zapnúť to povestné srdiečko aj pre ďalšie oblasti krajiny.
Tie sú totiž oveľa dôležitejšie.
