Ahoj Peťo,
Keď som Ti minule písal, strašne fúkalo a len čo bolo po fukotoch, na pár dní ani len slnko nevyšlo. Všetko zosivelo, stmavlo a vzápätí spŕchlo. Síce len naoko, zato usedavo. Smiech cez slzy, nálada v kýbli, aj k povodni mohlo dôjsť.
Našťastie, nebolo to až také zlé. Vieš, ako sme pred rokmi trpeli, keď sa nám vybrežil Dunaj. Cestu zalialo od nás k nám, zostali sme nedostupne odrezaní od sveta, uzavreli sme sa každý vo svojom oplotení, na pár dní prestali návštevy obchodných reťazcov, len sme posedávali, chladničky si postupne vyjedali s vyloženými nohami a čakali, kým z nás opadne hrozba náramnej vody. Naša lokálna apokalypsa, nebyť hasičov, sme živými utopencami.
Dunaj sa nám túto jar nevylial, napriek tomu som v sebe schytal zvláštny stav. Sedel som pred obrazovkou, písal Ti list o inom, ako o pršaní vody, a tu mi do čaju vletel mravec. Poznáš, taký mohutný, okrídlený. Poobzeral som sa a vidím si na chrbte mráz. Namiesto povodňovej vlny iné trápenie, priam nukleárny útok aj s troma výkričníkmi.
“Nech sa mi už žiadny z mravcov neopováži vyjedať zo stola, oškvrčím ho žeravým atómovým jadrom. Všetko dám do chladničky ako do protiatómového bunkra, vtisnem tam aj seba samého a tesne pred zabuchnutím zvnútra stisnem spúšť, nech mravce uvidia, čo som ja za prezidenta.
„
Mravce boli aj budú, celkom bežné v kuchyni, ale prečo túto jar toľké! Lietavé, lezúce, takmer ma zaplavili, tisli sa zovšadiaľ, vliezali do kláves, monitor čiernili svojimi písmenami, narážali mi do hlavy ako balistické myšlienky.
Čaj bol nepiteľný, postupne mi ho vypili, podvedome som vnímal ich tajomnú vravu, prehlušovali gargalizovanie chladničky. Celé to bolo ako okupácia ČSSR armádami v šesťdesiatom ôsmom roku, s hororom v duši som si predstavil, ako sa pomaly uhniezďujú všade. V dlážkach, dutiny stien sú ich plné, v útrobách domu tajomný pohyb, kypia mi na strechu komínom a plnia dažďové žľaby.
V drogérii mi predali proti nim jed hromadnej záhuby. Vzal som hneď dva, predavačka ma inštruovala – aj ona tento rok vraj bojuje s mravenčením a ja som spustil kaličenie hodné atómovej veľmoci.
Rozhodol som sa bez zábran, ich pelešenie treba zastaviť, mám na to právo, veď som prezident s božskými právomocami a mravce sú podobná pliaga ako kliešte. Schytáš jedného v zelenej tráve, nespozoruješ ani, ako ti poľahky skliešti život a postupne skončíš vystretý na smrteľnom dreve. Tak teda pozor, vpisujem najmenej dva výkričníky, nechcem Ťa strašiť globálnou hrozbou, ale tá je už tu, práve sa začala pokazením tohtoročnej jari.
Keby som nezakročil, dopadol by som príšerne. Po toľkom nájazde týchto miniobrov, by som nemal šancu na žiadny profit a v podstate by som si po zvyšok života vyjedal len z vlastnej chladničky. Práve tá mi tu vrčala sťa posledná nádej, veď postupne pomizlo zo stola všetko, aj omrvinky, a mravce ma šokovali svojou žravosťou. Pustili sa ešte aj do mojej soli nad zlato.
Nemienil som viac trpieť takýto útok na moju suverenitu, po porade s predavačkou som začal s ich kántrením. Vzal som prostriedok z reťazca – zbraň hromadnej záhuby a stisol červenú spúšť. V návode stálo – potlač a prebehne reťazová reakcia, mravce tým v momente odrovnáš.
