Viete, čo majú spoločné problém integrácie Rómov a aktuálna bieda slovenského hokeja? Nie? A pritom odpoveď je veľmi jednoduchá.
Ani jedno sa nám nedarí vyriešiť, no už dávno bolo vymyslené, čo treba robiť. A v oboch prípadoch sa nám to roky urobiť nedarí.
Ten recept je úplne jednoduchý. Zmysluplne investovať a postupnými krokmi rozvíjať a zveľaďovať úspechy, ktoré sa podaria. Neurýchlime to, neoklameme, len musíme chcieť.
Decká musia trénovať pod vedením odborníkov, ktorí sa budú chodiť učiť do sveta a doma tie skúsenosti budú zveľaďovať s kolegami.
Nájsť zanietených ľudí, podporiť ich (niekedy stačí aj dobrým slovom), nájsť nejaké peniaze (na úvod to nemusí byť veľa), ale najmä makať. Hokejky a výstroj už dnes nemôžu byť problém, bez klziska sa však nepohneme. Na ten štadión tých peňazí treba veľa.
Jeden veľký či viac malých?
Otázka je, či sme nemohli za sto miliónov postaviť radšej štadiónov 30 po celom Slovensku. V Čani kedysi jeden postavili za milión eur. To by bolo, mať po Slovensku sto malých zimáčikov! Premiér Fico mi to kedysi osobne sľuboval.
Ale o.k., potrebovali sme aj jeden veľký, napokon nehrá sa tam iba hokej a podobný priestor v Bratislave chýbal. Ale žiada sa povedať, že jeden za 60 a potom 15 za dva milióny sa jednoducho javí ako lepšie investované peniaze.
Ale nie celé je to o peniazoch, samotné štadióny za našich hokejistov nad Kanadou nevyhrajú. Inak, viete, ako sa k utečencom postavil kanadský premiér? Naozaj to nebude kultúrou tej krajiny, že sa im darí lepšie ako nám?
Ale späť na Slovensko. Nezostáva nám nič iné ako makať, drieť, snažiť sa a všetko príde. Hokejisti začnú vyhrávať, a nie prehrávať, Rómovia začnú domov nosiť dobré známky. Zistia, že sa oplatí vyštudovať vysokú školu.
Učme sa v krajinách, kde sa výchova hokejovej mládeže darí. Zreformujme mládežnícke súťaže, vyberme najlepších a tým sa venujme v maximálnej možnej miere.
