Napísali sme o Matici nie preto, že by sme boli Neslovákmi, maďarizátormi, komunistickými pohlavármi či čímkoľvek z tohto panteónu škodcov, na ktorý sa odvolávajú tí, ktorí reklamujú „útoky“ na Maticu.
Spájať kritiku súčasného pôsobenia najstaršej kultúrnej inštitúcie Slovákov s úplne inými a rôznymi momentmi, keď bola pod tlakom, je falošným martýrstvom. Matica si na tomto geste zakladá, dokonca sa pretrvanie stáva jej centrálnym programom. „Matica vo svojej histórii prežila aj časy krutého národného útlaku, časy osočovania a nenávisti – prežije aj tie dnešné. Lebo musí,“ píše Ľudovít Števko.
Ale pred kým sa tak zanovito Matica bráni? Pred spoluobčanmi, ktorí si uplatňujú menšinové práva? Pred „časťou spoločnosti, ktorá sa hlási k odkazu spolužitia s Čechmi“? Pred „slniečkarmi“, „bratislavskou kaviarňou“, „Sorosovými nadáciami“, „médiami hlavného prúdu“ aj politológom Mesežnikovom, ktorého neprestávajú nazývať „cudzím elementom“?
A pritom Števko cituje Ďuricu, trasľavý hlas obhajcu vojnového štátu, že nám chýba národná jednota. Po vyrovnaní sa s názorovými oponentmi – aspoň symbolickom, ktoré praktizuje Matica na stránkach svojich médií – , by táto jednota nastala?
Preto to obsesívne – ako inak to nazvať – ofukovanie slovenského štátu? Pozrite, je druhá polovica mája, no matičné médiá majú stále 14. marec. Predseda Tkáč píše, že aj nedemokratická Čína si vie uctiť a pripomenúť bývalého prezidenta a šéfa nacionalistov Čankajška, len my nemáme Tisovo múzeum.
Slovenský štát už prestáva byť v podaní prispievateľov Slovenských národných novín vedeckou látkou, s ktorou sa chcú vyrovnať. Ale stredovým kolom ich identity.
