Autor je stredoškolský učiteľ a spisovateľ
Ako sa tu na štátnej úrovni čachruje s nehnuteľnosťami, si vieme predstaviť minimálne od čias, keď sa za Galka prevalilo rozkrádanie majetku vojenskej spravodajskej služby. Že skutočnosť je horšia ako najhoršie predstavy, už neprekvapuje.
Každá ďalšia informácia to môže iba potvrdiť a presne to robia aj posledné odhalenia v réžii Igora Matoviča. Unavuje to už všetkých a niet pochýb, hoci to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať, že najviac to unavuje práve Matoviča a ľudí okolo neho.
Trpia diváci i poslucháči, trpia aj tí, ktorí sa odstrihli. Hnus sa k nim dostáva sprostredkovane, museli by si nechať zaliať uši voskom, aby aspoň raz za deň nepočuli o Kaliňákov. A aby to nebolo všetko, tak najnovšie musia počúvať aj o Móricovi.
Prežil aj tri zásahy bleskom. Slovák dosiahol výnimočný zápis Čítajte V takomto negatívnom nastavení sa dlhodobo fungovať nedá. Oteplilo sa, to je pravda, ale opäť, tentoraz takmer fatálne, zlyhal slovenský hokej. To autora tohto článku od čias, keď sa prakticky jediná osobnosť nedokázala zastať Petra Šťastného v spore so Širokým, nezaujíma, ale zo sklamania fanúšikov nedokáže nebyť smutný.
Ešte smutnejší je z toho, že tu celé roky ignorujeme športovca, ktorý podáva výkony na úrovni našich najlepších hokejistov, a to tie výkony podceňujem na druhú.
Mihlo sa to v správach, ale nebojím sa to zopakovať – Peter Hámor ako jeden z naozaj minima svetových horolezcov skompletizoval Korunu Himalájí. Nie, to nie je ako vyliezť na podprsenku, to sú kúsky na hranici možného v zóne smrti. Je jasné, že atraktívnosťou sa s novodobými gladiátorskými súbojmi v arénach porovnávať nemôžu, ale minimálne na úrovni ankiet by oceňované byť mohli.
Možno sa mýlim, ale naozaj sa nepamätám, že by sa Hámor niekedy dostal medzi desiatku najlepších športovcov roka. Niežeby som sa čudoval, naposledy sa tam takmer nedostal ani Sagan, ale takto dlho prehliadať športovca takých kvalít si dovolia iba tí, ktorým nie je dobré nič.
Peter Hámor, súdiac z toho mála, čo o ňom viem, o pocty nestojí. Do hôr nechodí nikoho porážať, iba ak sám seba. Je zvyknutý na ticho, nepotrebuje, aby ho ktosi pred kamerami či na ulici potľapkával po pleci. O to viac je jeho športový príbeh inšpirujúci.
Za svojím cieľom išiel bez tlačenia na pílu a veľkých rečí. Ani teraz, keď sa vráti domov, na seba isto nebude upozorňovať. Na svoju poslednú osemtisícovku nevyliezol pre masy, ale pre seba a svojich druhov.
Vítať na letisko ho ísť nemusíme. Stačí, keď s uznaním a trebárs aj trochou pátosu, ktorý horám pristane, symbolicky snímeme klobúk.
Kým to isté budeme môcť urobiť v súvislosti s našou politikou, sa zrejme ešte načakáme.
