V týchto mesiacoch si pripomíname 75. výročie pastierskych listov katolíckych a evanjelických biskupov k židovskej otázke.
Pastiersky list slovenských katolíckych biskupov „Nech je jasno v židovskej otázke“ sa čítal 21. marca 1942 vo všetkých katolíckych kostoloch a 26. apríla 1942 bol publikovaný v Katolíckych novinách.
Pastiersky list k židovskej otázke od biskupských úradov slovenskej evanjelickej cirkvi v Slovenskej republike bol vydaný 20. mája 1942 a v evanjelických kostoloch sa čítal vo sviatok Svätej Trojice, 31. mája 1942.
Oba listy sú na svoju dobu prorockým hlasom. Pri ich vzájomnom porovnaní je zaujímavé sledovať, ako sa zhodujú v odsúdení nehumánneho zaobchádzania so Židmi pri tzv. „riešení židovskej otázky“.
“Toto treba pripomenúť najmä extrémistom, ktorí svoj obdiv k rasovým zákonom nacistického režimu skrývajú za kódovanú reč číselnej symboliky a zároveň sa prezentujú ako veriaci kresťania.
„
Katolícki biskupi prehlasujú, „že riešenie tejto otázky nesmie byť vedené duchom pomsty. Pomsta je zakázaná, ale sebaobrana je dovolená. Sebaobrana dovoľuje aj prísne opatrenie, nedá však právo narušovať ľudskosť, ktorá zakazuje každú ukrutnosť podľa pravidla: čo nechceš aby ľudia robili tebe, ani ty nerob im. Teda aj sebaobrana má byť v medziach božských a platných zákonov. Pri vyriešení židovskej otázky nemôže sa pripustiť trhanie rodinných zväzkov. .... Taktiež nemožno pripustiť narušovanie toho princípu prirodzeného práva, že každý človek má právo nadobudnúť si čestnou prácou súkromný majetok a tento i používať podľa pravidiel morálky. Ťažký problém židovský nemožno rozriešiť tak, že sa narušuje platný právny poriadok.“
Evanjelickí biskupi ešte jednoznačnejšie odsudzujú neľudské zaobchádzanie so Židmi, keď píšu: „Evanjelická cirkev nemôže a ani nechce zasahovať do právomoci príslušných štátnych orgánov, povolaných riešiť otázku, ale je presvedčená, že túto otázku možno a preto aj treba vyriešiť premyslene a domyslene, spravodlive, po ľudsky a po kresťansky, riadiac sa vo všetkom kresťanskými zásadami, založenými na večnom zákone Božom a učení Kristovom, priznávajúc všetkým právo na život a nevyhnutne potrebné hmotné prostriedky a spôsob výživy, rešpektujúc na celej čiare posvätnosť rodinného života a šetriac aj pri Židoch ľudskú dôstojnosť, aby sa nikto z nich nemohol cítiť ukrivdeným pre svoju národnú, náboženskú a rasovú príslušnosť. Lebo rasová náuka, ako ju niektorí hlásajú, protiví sa kresťanskej viere...“
Toto treba pripomenúť najmä extrémistom, ktorí svoj obdiv k rasovým zákonom nacistického režimu skrývajú za kódovanú reč číselnej symboliky a zároveň sa prezentujú ako veriaci kresťania.
Čas dištancovať sa
Oba listy sa zhodujú aj vo svojich teologických východiskách. Sú to však východiská, ktoré boli a zostávajú živnou pôdou antisemitizmu a napriek výzvam biskupov k ľudskosti a rešpektovaniu vlastníctva majetku prerástli do arizačnej hystérie a neľudského vyvražďovania. Práve tieto východiská si vyžadujú bližší pohľad. Najmä preto, že dnešná kresťanská teológia ich hodnotí ako prekonané.
Aj v prostredí slovenských cirkví preto pri tomto výročí nastal čas, aby sa ich predstavitelia od teológie týchto pastierskych listov dištancovali. Je to potrebné vzhľadom na opätovné ožívanie antisemitizmu v prostredí slovenských cirkví.
Predstavitelia kresťanskej a židovskej komunity sa síce usilujú spoločnými vyhláseniami a gestami naznačiť, že antisemitizmus je pre nich minulosťou. Bez odmietnutia teológie, ktorá stála na pozadí oboch pastierskych listov však akékoľvek vyhlásenia a gestá predstavujú len potlačenie, nie však prekonanie kresťanského antisemitizmu.
Potrebné je to aj preto, že táto teológia neživí len antisemitizmus, ale aj odpor voči každému inému náboženstvu a na ňom založenej kultúre. V poslednom desaťročí to je zreteľné najmä na postojoch slovenských kresťanov k islamu.
Argument kolektívnou vinou
Oba listy jednotne argumentujú princípom kolektívnej viny židovského národa. Táto vina je podľa nich v odmietnutí Ježiša Nazaretského ako Mesiáša. Katolícki biskupi píšu: „A keď Ježiš otvorene vyhlásil, predsa On je ten, ktorého národy očakávajú a keď Židov karhal pre ich neveru, pribili ho na kríž.“ Za túto vinu, podľa nich, Boh trestá Židov naprieč celými dejinami. „Za toto spreneverenie sa svojmu povolaniu prišiel nový trest na národ židovský a nová strata vlasti a jeho rozptýlenie po celom svete.“
Podobne argumentujú evanjelickí biskupi. To, že absurdné okolnosti ponižovania ľudskej dôstojnosti a strach o holý život dohnali viacerých Židov k tomu, aby hľadali záchranu v prijatí kresťanského krstu, interpretujú ako zavŕšenie Božieho plánu spásy: „....kto pozná list apoštola Pavla kresťanom v Ríme a najmä jeho 9-11 kapitolu, ten nemôže vedieť, či to, čo sa dnes robí, nie sú nevyspytateľné súdy a nevystihnuteľné cesty Hospodinove, ktorými chce priviesť ku spaseniu celý neverný a dočasu zavrhnutý ľud izraelský.“
Kto bol zodpovedný za smrť Ježiša
Dnešná biblická teológia bez ohľadu na to, z ktorej konfesionálnej tradície vyrastá, sa síce zhoduje v tom, že v ranej cirkvi došlo k oddeleniu kresťanstva od judaizmu. Nepodporuje však teórie o kolektívnej vine židovského národa za ukrižovanie Ježiša.
Ježišova smrť na kríži bola dôsledkom napätých vzťahov medzi rímskou okupačnou mocou a čiastočne autonómnou judaistickou náboženskou samosprávou Palestíny.
Je pravda, že v judaizme Ježišovej doby existovalo viacero skupín politického ozbrojeného odboja voči Rímu, ktoré svoju legitimitu odvodzovali od náboženských predstáv o realizácii mesiášskej svetovlády.
Pravda je však aj to, že práve oficiálne náboženské autority judaizmu zastúpené v exekutívnom samosprávnom orgáne (synedrium) sa všemožne snažili tlmiť povstalecké nálady a výbuchy náboženského extrémizmu zelótov.
Sadukaji, ktorí mali vo vtedajšej exekutíve rozhodujúce slovo, aj v hnutí okolo Ježiša z Nazareta rozpoznali destabilizačný potenciál. Svojimi jedinečnými postojmi sa totiž nezaraďoval do žiadnej z existujúcich politických línií. Jeho správanie bolo ťažko čitateľné a rastúci počet jeho nasledovníkov predstavoval reálnu hrozbu pre krehké vzťahy s Rímom. Preto naliehali na jeho exemplárne potrestanie.
Udelenie trestu smrti však bolo výhradne v právomoci rímskej moci. Ak teda chceme hovoriť o zodpovednosti za ukrižovanie Ježiša z právneho hľadiska, tak tá leží ako na pleciach židovských autorít tak aj na pleciach rímskeho miestodržiteľa, ktorý konal v záujme udržania relatívneho pokoja v duchu hesla „Pax Romana“.
Ak chceme hovoriť o teologickom hodnotení zodpovednosti za Ježišovu smrť, tak z textov apoštola Pavla určite nie je možné odvodiť výlučnú zodpovednosť a vinu Židov ako národa. Apoštol Pavel pri hodnotení Ježišovej smrti nehľadá zodpovedných a vinníkov. Sústreďuje pozornosť na význam Ježišovej smrti a jeho vzkriesenia. Ten vidí práve v preklenutí veľkej priepasti medzi židovským národom ako ľudom zmluvy a nežidovskými národmi, ktoré vďaka viere v Ježiša ako Krista získavajú prístup k zmluve Izraela s Bohom.
Celá teológia apoštola Pavla je zameraná na scelenie spoločenstva ľudí. Kto v nej hľadá argumenty na odsúdenie Židov a ich večnú stigmatizáciu, dopúšťa sa prekrútenia významu jeho textov.
Pod vplyvom rasových teórií
List evanjelických biskupov končí veľmi silným vyjadrením: „Gen. presbytérium vyslovilo svoje uzavretie po dlhom a vážnom rokovaní v povedomí svojej veľkej zodpovednosti pred Bohom a pred súdnou stolicou budúcich pokolení, riadiac sa jedine večným Božím zákonom, Kristovým evanjeliom a učením svojej cirkvi, úplne neodvisle od akýchkoľvek premenlivých národných a rasových teórii, nevyvretých a neustálených filozofických, politických a sociálnych ideológií....“
Kritický pohľad nášho pokolenia s odstupom 75 rokov však ukazuje, že vo svojom hodnotení situácie sa nechali veľmi zásadne ovplyvniť „premenlivými národnými a rasovými teóriami“ a „nevyvretými sociálnymi ideológiami.“
Veď ako inak možno vysvetliť, že v tom istom liste, v ktorom odsudzujú nehumánne zaobchádzanie so Židmi, opakujú katolícki biskupi jednoznačné antisemitské mantry, keď píšu: „Plány Židov, pomocou slobodomurárstva ovládať celý svet, boli už na ich medzinárodných kongresoch jasno hlásané. I slovenský ľud pocítil skazonosný vplyv židovskej krčmy, židovskej úžery a židovských novín. Naše mestá podľa firemných tabúľ mali židovský ráz. Fabriky, banky, obchody boli takmer výlučne v židovských rukách.“
Evanjelickí biskupi nijako nezaostávajú a svoje dôvody pre potrebu riešenia „židovskej otázky“ formulujú takto: „Evanjelická cirkev nespúšťa zo zreteľa, že sa mnohí Židia často a ťažko prehrešili proti slovenskému ľudu a národu,- v ohľade národnopolitickom ako húževnatí odporníci a nepriatelia všetkých slov. národných snáh a vždy a na všetko hotové nástroje násilnej maďarizácie a v ohľade hmotnom, hospodárskom a sociálnom ako temer výluční majitelia licencií krčiem a hostincov, prefíkaní každého druhu priekupníci, obchodníci a priemyselníci, v rukách ktorých najmä na východnom Slovensku bol temer všetok obchod a veľkopriemysel; a je presvedčená, že lepšia, krajšia a šťastnejšia budúcnosť slovenského ľudu a národa závisí v mnohom i od múdreho vyriešenia židovskej otázky aj v slovenskom štáte, lebo nie je možné, aby jedna väčšia čiastka obyvateľstva, slov. roľníci a robotníci museli celý život krvopotne mozoliť a druhí žili si ľahko vo všetkom pohodlí a prebytku, koristiac zo slovenskej chudoby a žijúc – tyjúc z mozoľov slov. ľudu.“
Sme presvedčení, že nadišiel čas, aby naše cirkvi odsúdili tieto neprijateľné pasáže v oboch pastierskych listoch.
Uvedomujeme si, že oba listy vznikali v ťažkých podmienkach. Na svoju dobu boli odvážnym svedectvom v prospech rešpektovania základných ľudských práv. Zároveň sa však nevyhli preberaniu dobových konšpiratívnych stereotypov, ktoré boli skutočnou príčinou bezuzdného besnenia holokaustu.
Ak máme vedieť byť na svojich predkov hrdí, tak túto nevyhnutnú mieru kritického posúdenia ich vyjadrení musíme zachovať. To je historická úloha našej generácie.
V Bratislave, 19. mája 2017
Ondrej Prostredník
František Ábel
Michal Havran
Miroslav Kocúr
Anna Polcková
Ján Vladimír Michalko
Peter Križan
Eva Oslíková
Martin Kováč
Samuel Jezný
David Cielontko
Michaela Kušnieriková
