Prezidentovanie Donalda Trumpa je skúškou inštitúcií amerického politického systému a ich schopnosti udržať ústavnosť aj s nepoctivým realitným developerom na čele krajiny.
V niektorých prípadoch uspeli (súdy napríklad zablokovali jeho pokus zakázať prisťahovalectvo moslimov), ale v Kongrese – inštitúcii s najväčšou mocou ovplyvňovať prezidenta – dosiaľ prevažuje stranícka lojalita nad zodpovednosťou. Tento postoj sa však teraz mení, pričom prvotnou motiváciou je pud sebazáchovy.
Po váhaní, či podporiť Trumpovu kandidatúru na prezidenta, ho väčšina vedenia republikánskej strany podporila v posledných týždňoch pred voľbami. Nie preto, že by sa bol Trump zmenil alebo že by sa stal ochotnejším voči ich názorom, ale preto, že stavili na fakt, že bez ohľadu na svoju predvolebnú rétoriku bude postavička ako Trump účinným nástrojom uplatňovania tradičnej republikánskej politiky – voľného obchodu, nízkych daní, silnej zahraničnej politiky sústredenej na obranu, zárobkového zdravotníctva.
Inými slovami – republikáni sa nazdávali, že Trump je prázdna nádoba, ktorú môžu naplniť vlastnými myšlienkami.
Toto hazardovanie jednak precenilo Trumpove schopnosti a zároveň podcenilo chaos, aký to vyvolá. Bolo založené na (falošnej) nádeji, že ako prezident bude praktický a keď sa ocitne vo funkcii, bude sa správať ako dospelý.
Fakt, že ani jedno sa nenaplnilo, pomáha vysvetliť, prečo majú republikáni problém veci dotiahnuť – napriek tomu, že ovládajú prezidentúru a majú prevahu v oboch komorách Kongresu. Napriek tomu, že sedem rokov rozprávajú o zrušení zdravotníckeho plánu Baracka Obamu, ešte vždy nemajú žiadnu rozumnú alternatívu.
