No, je mi ich ľúto.
Povie s povzdychom Leila, moja čečenská priateľka, ktorá posledných dvadsať rokov pracuje v Čečensku pre zahraničné neziskové organizácie, stará sa o obete vojny aj režimu súčasného čečenského lídra Ramzana Kadyrova.
Mnohokrát bola v Českej republike a iných európskych krajinách, je vzdelaná, má veľa priateľov zo západnej Európy aj USA a chodia v európskych mestách bez šatky a v sukni nad kolená.
“Stojíme pred zatvorenými bránami ambasád ako pred nejakým múrom. Koncom mája sa končí vyšetrovanie a ak nebudú svedkovia, vec uzavrú. My však svedkov nemôžeme poskytnúť, pretože sa boja a v zahraničí ich nechcú prijať. Začarovaný kruh.
„
Keď príde reč na homosexuálov, o ktorých chytaní, mučení a vraždení na severnom Kaukaze verejne hovorili už aj nemecká kancelárka Angela Merkelová a britská premiérka Theresa Mayová, kamarátka Leila sa začervená, pretože o tomto sa v slušnej čečenskej spoločnosti predsa nehovorí. Potom si predsa len uvedomí, že ju nikto okrem mňa nepočuje. A úprimne vyhlási:
„Keď si Kadyrov pozval ich príbuzných a dal natočiť na kameru a odvysielať v našej televízii, ako im hovorí, aby si to so svojimi pederastmi vybavili doma sami, tak som stŕpla. Pretože on ich inými slovami vyzval, aby svojich gayov zabili. A to je predsa každého vec, ako so svojím postihnutým dieťaťom naloží! Navyše, tie rodiny strašne zahanbil, na mnoho rokov dopredu. U nás v Čečensku je niečo také skrátka horšie ako smrť. Tak to je. Ľutujem tie rodiny, to áno. Ale zasa aby sa kvôli nejakým zvráteným, chorým idiotom búril celý svet? Keď nás Rusko bombardovalo, tak takú starosť o ľudské práva v Čečensku nemali.“