Dvadsaťdva (zväčša) detí z arény je ďalšou kvapkou v pohári, ktorý sa pociťuje už ako dávno pretečený. Reakcie, že ešte aj v kontexte plného pohára je toto mimoriadne odporný zločin, sa prelínajú s už zľudovenou riekankou, že teroristi nezmenia náš spôsob života, myslenie ani hodnoty.
Z protiľahlej ideologickej dediny sa zase šíri známa fáma, že to majú Briti (EÚ) preto, lebo nechcú nazvať veci pravým menom. A mantre dodáva prorockú palicu sám páchateľ, ktorý je – údajne, tak sa zatiaľ vyšetruje – druhou generáciou utečencov z Líbye.
Argumentu prívržencov „open Europe“, že oni predsa sami utekajú pred terorom, nasadil Salman Abedi šašovskú čiapku a červený nos.
Analytický konsenzus, že osamelý vlk blázon je v podstate nepolapiteľný, je aspoň fakt, z ktorého sa dá odpichnúť. Svet nebol bezpečným miestom na život nikdy, pričom ten dnešný je stále bezpečnejší než všetky bývalé, čomu pritakávajú všetky štatistiky o násilnej mortalite.
Pochopiť to znamená krotiť (odbúrať) hystériu, ktorej vlny po každom ďalšom masakri sú len motivačný faktor pre nových atentátnikov. Izrael, ktorý má dekády skúseností s najhorším terorom, je svedectvom, že život v duševnej vyrovnanosti je možný aj v symbióze s hrozbami, ktoré nevie stopercentne eliminovať ani bezpečnostne omnoho pokročilejší systém než európsky.
