A koby sa to vracalo, pamätáte si, časopis Zmena, najodpornejší plátok 90. rokov, s textami o Havlových krátkych slobodomurárskych nohaviciach, židoch a boľševikoch, z čias, keď sa do starej slovenskej vlasti vracali ľudáci z USA a Argentíny, keď mal Kirschbaum prednášku a ľudia mu v tom chceli zabrániť, keď sa zbierali na zlatý poklad a rozkradli ho a každý, kto nebol ľudákom, bol odrazu nepriateľom.
“Čo to je za hrdosť na to, že sme? A to je aký pocit? Byť. Ľudia sú hrdí na výkony, na to, čo urobili so svojimi darmi a schopnosťami, no určite nie na to, že sú. Byť v mierových časoch je rovnaká zásluha, ako byť hrdý na vlastný spánok.
„
A stále dookola sme boli protislovenskými a nepriateľmi štátnosti a stále nám vyčítali, že nechceme Slovensko a áno, hentaké Slovensko, Mečiarovo, Slotovo a Pánisovo, sme nechceli, nechceli sme návrat ľudákov a pokútnych zahraničných Slovákov, o ktorých sme vedeli, prečo museli v roku 1945 odísť, zbabelí vlastenci, obávajúci sa spojeneckých jednotiek a súdov, a nechceli sme Slovensko piťovcov a slobodovcov a privatizérov, Rezešovho prvotnopospolného národného kapitalizmu, nechceli sme ani denník Republika, lebo to nebolo Slovensko, to nebola krajina, za ktorú bojovali generáli Viest a Golian, za ktorú zahynul Gabčík a slovenskí letci v RAF.
To nebolo Slovensko, ktorému by sme dôverovali a chceli byť naň hrdí, a ani sme neboli, a vlastne nikto nebol, pretože tento motív lásky k vlasti používali v zlomových situáciách falošní proroci a zlodeji vždy, keď mali vysvetliť, ako získali fabriky, tak hulákali Slovenskooo, rovnako ako vichysti hulákali Francúzsko a príslušníci SS hulákali Nemecko, bezducho, tupo, tak, ako to len oni vo svojej bezduchosti a tuposti vedeli a vedia to dodnes.
Kapustovia a dedinskí klávesisti
A teda akoby sa vracali prúdy nízkeho sebavedomia, neschopnosť vidieť Slovensko ako modernú a úspešnú krajinu pevne stojacu na humanistických tradíciách osvietenstva, prispievajúcu k stabilite strednej Európy, vážiacu si slobodomurára Štefánika a Mateja Bela, našich osvietených panovníkov, Máriu Teréziu s jej verejným školstvom, zakladateľov kúpeľov a hotelov v Tatrách, umelcov a vedcov a všetkých, čo sa snažili robiť svoju prácu najlepšie, ako vedeli napriek tomu, že sme prežili takmer sto rokov s malými výnimkami v režimoch, kde na ľuďoch nezáležalo, kde sa vždy hulákalo Monarchia alebo Československo, alebo Slovensko, aby sa zamaskovali mindráky a neochota uznať, že hulákanie počuť na dvadsať metrov, že dôležitejšie je zanechať za sebou zmysluplné veci a prácu.
A pozerám, kto to kričí.
A vidím tie podoby ako predtým, neúspešní, anonymní, vydávajúci sa za obete iných, nie vlastnej hlúposti a lenivosti, stále tie isté druhy ľudí, netalentovaní Kapustovia a dedinskí klávesisti urážajúci folklór, pripité tváre a primitívne výrazy, hnev a zúrivosť vystavovaná na okrasu.
Čo ste teda urobili?
A čo si ty, Ferko, urobil, aby si ťa zapamätali ako človeka, ktorý pomáhal pohnúť krajinou vpred, okrem toho, že denne píšeš desiatkam ľudí, že sú protislovenskí?
