Takto väčšinou prebiehal rozhovor medzi mojou detskou maličkosťou a rodičovským dospeláctvom. Chvíľa bol totiž veľmi iritujúci termín. Moje hyperaktívne ja ťažko trávilo aj päťminútové ničnerobenie. Prípadne sa čas nado mnou zľutoval a glaciálnou rýchlosťou sa naplnil. Autobus prišiel.
Keď ste v predpubertálnom veku, rok sa zdá ako večnosť, každý deň je váš. Pamätám si čakanie v družine na rodičov, zavriem oči, narátam do 10 a ocino príde. Raz, dva... osem, deväť, deväť celá jedna.. Nič? Tak ešte raz. Pozeranie na hodinky a mentálne posúvanie ručičiek.
Najhoršie sa trávil čas v nemocnici, v dobách prvých počítačov, bez internetu, po operácii. Ak, tak walkman, jedna dve kazety a ich nekonečné otáčanie, kým baterky pásku neespoomaaliiiliii. Tam som sa naučila čas posúvať. Fast forward >> , nech už som doma.
Má to dva základné princípy. Prvý je fragmentovať si deň, nečakať tri dni kým vás pustia, ale čakať, že o dve hodiny bude obed. A potom už len hodinu, kým príde návšteva. Druhý je, netešiť sa. Najhoršie je nevedieť sa niečoho dočkať.
