Z reakcií na podnet k rozpusteniu kotlebovcov by Timrava mala radosť. Koľko ťapákovčiny ona vypozorovala v dreveniciach, toľko sa aj vylialo do verejného priestoru.
Počúvame, že veru načo ich rušiť, bude ešte horšie. Vraj, rozpustiť je väčší problém ako nerozpustiť. Lebo nedvižnosť, prizeračka z priedomia a odpľúvanie dohánu, to je to, čo listami na stromoch hýbe.
Kotlebovcom vraj percentá porastú, keď proti nim čosi vykonáme. Tak radšej seďme a buďme. Veď nejako bude aj bez našej účasti, lebo vždy dajako bolo, a to je naša historická lekcia, ktorú môžeme aj na konferenciách otŕčať vyšitú na utierky.
A ako tak sedia, do internetu hľadia, radostného slovka nepovedia, akoby ich jedna mater mala, zrazu vám do nich taký jed vstúpi. Cítia sa aj ukrivdení. Ktosi kdesi im pošepol z tmavého kúta virtuálnej reality, že keď ĽSNS zakážu, vlastne vyše desať percent voličstva zostane bez hlasu. A to už teda nie! Tu už treba čosi robiť, ľudkovia.
Že je čosi v ústave napísané, to človeku na um nepríde, keď sa mu zahmlie pred očami od spravodlivého hnevu. Brániť bude hoci aj stranu, ktorá sa do kože ani do ústavy nevojde. A v rozčúlení pustí z mysle, že je to naša ústava a ničia iná, že brániť treba tú a nie jej vandalov.
Berie do ruky cepy a ide napísať svoj názor: načim nazvať Kotlebu disidentom. Lebo už ho zase lapajú, a to je moment, keď má rodák pred očami Jánošíka. Veď Slovák musí byť proti panskému stavu, aj keby si ho priam sám zvolil. A tak vystrkuje tézy, že veď počkajte, on si novú družinu založí a tí budú ešte vyššie skákať.
Politológiu v duchu prevaľuje, skepsou ju prekladá a na ražeň nastokuje. Rozvažuje, komu bude žaba a komu slanina. Aj si tí extrémisti stratégiu isto prihotovali, aj od fiškáľov prebíjaných poradiť si dajú, veď sme sa im na to poskladali.
