Autor je spisovateľ, momentálne býva v Austrálii
Film Potomkovia ľudí ukazuje svet blízkej budúcnosti, v ktorom sú teroristické útoky bežnou súčasťou každodenného života. Nikto sa nad nimi nepozastavuje, všetci si na ne zvykli, prispôsobili sa, žijú medzi explóziami.
Naša dnešná skutočnosť je ale iná. Na tragédie spôsobené teroristami sa nijako zvyknúť nedá. A ani sa nesmie. Krv desí, smrť je definitívna, niektoré zranenia trvalé. A psychické utrpenie pozostalých nesmierne.
Nezmierni ho žiadne úradné vyšetrovanie, žiadne konšpiračné vysvetlenie. A kajúcne priznanie polície, že niečo sa zanedbalo, a vyhlásenia, že už nič podobné sa nemôže zopakovať? Toto sme už pri podobných nešťastiach počuli už toľkokrát. Triezvy človek len pokrúti hlavou a položí si otázku, či sa hovorcovia polície vôbec počúvajú, čo hovoria, a či ich to ešte neomrzelo.
Vraj číre zlo
Britská tlač v súvislosti s manchesterským masakrom, pri ktorom vyhaslo dvadsaťdva mladých životov, použila výraz „pure evil“ – číre zlo.
Nemôžem si pomôcť, ale slovné spojenie „číre zlo“ na mňa pôsobí tak nejako príliš jednoducho, jednoznačne, až infantilne. Najmä v súčasnom svete, v ktorom je čoraz menej čírosti a za zápalistým ukazovaním na „zlo“ vždy možno tušiť nejakú politickú, reklamnú alebo náboženskú manipuláciu.
Výraz „číre zlo“ sa hodí skôr do slovníka náboženských fanatikov a ohlasuje hon na čarodejnice. Ale je normálne, že v tomto novodobom hone, ktorý prebieha pod značkou „vojna proti teroru“, umierajú predovšetkým nevinní a polícia stále chodí s dlhým nosom?
Koloniálne svedomie
Rozsievať teror v krajinách mierumilovnej a tolerantnej Európy nie je riešením na problémy „tretieho sveta“. Lebo, ako predpokladáme, za teroristickými činmi sa okrem fanatizmu skrýva aj frustrácia.
