Autorka je terapeutka a publicistka
Odchádzam z úvodného koncertu Slovenskej filharmónie s novým šéfdirigentom Jamesom Juddom a sólistkou, hluchou virtuózkou na perkusiách, Evelyne Glennieovou.
Áno, hudba je zvuk a vibrácia a nesúvisí nevyhnutne s uchom ako jediným možným prijímačom a sluchom ako zmyslovým kanálom. Hudba sa k nám dostáva celým telom. To učí Evelyne Glennie už celé roky po celom svete. Učí počúvať. Načúvať, vnímať, cítiť.
Pozerám na prázdne miesta v sále. Nechce sa mi veriť, že Reduta nepraská vo švíkoch. Nechce sa mi veriť, že po prvej skladbe, tej, kde je Glennieová sólistkou, časť publika opustí sálu – lebo veď prišli len mrknúť kuriozitu? Ale veď koncert vrcholil 7. symfóniou, tou antidepresívnou euforickou nádherou rovnako hluchého Beethovena.
Nie, nijaká tragédia, samozrejme. Po oba večery dával orchester zo seba maximum, druhý večer bola kompaktnosť zvuku aj výrazu ešte pohlcujúcejšia. Ale tie prázdne miesta v sále mi nedali spať:
Či stále ešte nepretrváva ten nezmyselný strach z umenia, tá mantra „ach, tomu ja nerozumiem, tam radšej ani nejdem“.
