Autor je filmový kritik a teoretik
Moja obľúbená Mika Rosová, áno, obľúbená, aj keď som ju nikdy nevidel, teda nevidel živú, nuž ona však nepochybne žije, len ju nepoznám, píše blogy okrem iného i o čiarkach:
„Až som sa zamyslela, či neexistuje nejaká dimenzia, kde tieto naše mysteriózne slovenské čiarky prebývajú, v ľahkom netrpezlivom chvení čakajú na svoj moment, ktorý nikdy nepríde. Ak už sa niektorá aj dostane z tejto vzdialenej dimenzie do skutočnej knihy, neraz končí niekde, kde nemá čo robiť. Aj to je svojím spôsobom životný pocit, mnohí ho dôverne poznáme, v správny čas na nesprávnom mieste, zas a znova. Prečo? Neviem. Ale tá predstava ma skoro dojíma, žijem s ňou už niekoľko dní – ako keď poviete dieťaťu, že chrobáčik odišiel do chrobačieho neba, tak si pred spaním predstavujem také nebo našej potratenej interpunkcie.“ (Tento koník literárneho rozletu, Denník N, 19. 5. 2017)
Kto by už blogy čítal, znie otázka. A je to dobrá otázka, korektná, relevantná. Ale Rosovej blogy sú z nejakého dôvodu výnimkou, aj viem prečo. To však nie je dôležité, dôležité sú čiarky. Preto ten pekný citát, ja by som to, samozrejme, lepšie nenapísal, preto autori uvádzajú citáty, lebo sami by to lepšie nie.