Autor je redaktor MF Dnes
Zlomové chvíle v dejinách neprichádzajú dramaticky, ale nenápadne, píše v najnovšej knihe O tyranii americký historik Timothy Snyder.
Parlamentné voľby v Československu na začiatku júna 1992 boli takým nedramaticky sa blížiacim zlomom. Samozrejme, republikové národné rady Českej republiky a Slovenska sa už mnoho mesiacov pred tým márne pokúšali dohodnúť na nových podmienkach fungovania federácie, pretože zákon z roku 1968, ktorým sa malo fungovanie spoločného štátu riadiť, bol ušitý na mieru komunistickej totalite, a nie demokratickému štátu.
Nezdalo sa, že sa blíži zlom
Hoci som bol v tom čase už novinárom vo veľkom českom denníku, nebolo to niečo, čo by ma nejako zásadne zaujímalo, čo by som cítil ako aspoň trochu osudovú vec.
Do volieb totiž nešla žiadna z vtedajších veľkých strán, ani česká Občianska demokratická strana (ODS) Václava Klausa, ani slovenské Hnutie za demokratické Slovensko Vladimíra Mečiara, s programom rozdelenia spoločného štátu.
“Český útek pred Slovákom Vladimírom Mečiarom sa môže už o pár mesiacov po voľbách skončiť tým, že v Prahe bude vládnuť Andrej Babiš. Oboje môže smerovať k ďalšiemu odchodu - nie z federácie, ale z Európskej únie.
„
Slovenská národná strana, ktorá jediná mala niečo také v programe, bola braná ako folklórna "ľudácka" odchýlka, podobná ultrapravicovým Sládkovým Republikánom alebo moravskému mierne separatistickému Hnutiu za samosprávnu demokraciu - Spoločnosť pre Moravu a Sliezsko.
Tie voľby boli tiež úplne nezmyselne čoskoro, iba dva roky po prvom demokratickom hlasovaní z roku 1990, z dnešného hľadiska vlastne v polovici normálneho volebného cyklu, keď sa žiadne skutočné reformy ešte nestačí kladne prejaviť.
Aj preto obe hlavné vládnucej sily, havlovské Občianske hnutie v Česku a Kresťanskodemokratické Jána Čarnogurského dopadli mizerne, Občianske hnutie sa dokonca ani nedostalo do parlamentu.
Tiež preto, že jeho predseda a minister zahraničia Jiří Dienstbier jednoducho zabudol viesť predvolebnú kampaň, pretože si naivne myslel, že za neho a jeho kabinet hovoria výsledky jeho vládnutia. To, aký dôležitý je efekt, nie výsledky, pochopil Dienstbierov hlavný konkurent v kabinete, minister financií a šéf novo vzniknutej ODS Václav Klaus, ktorého podpis vtedy každý občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky videl na svojej kupónovej knižke prvej vlny kupónovej privatizácie.
Vladimírovi Mečiarovi kampaň bezplatne urobil Ján Čarnogurský, ktorý uprostred pre Slovensko brutálne tvrdých reforiem naordinovaných federálne z Prahy vyhnal v roku 1991 Mečiara z vlády. Uľahčil mu tak výrazne jeho návrat o rok neskôr.
Čarnogurského Kresťanskodemokratické hnutie skončilo potom v roku 1992 takmer rovnako neslávne ako Občianske hnutie, ale pravda, do parlamentu sa dostalo.
Republika po slovensky sa menuje „súvec“ Čítajte Druhá liga do čela
Nech už to v lete roku 1992 bolo, ako chcelo, o rozpade federácie išla v ten pekný júnový víkend hlasovať v parlamentných voľbách len zanedbateľná časť Čechov a Slovákov.
