Autorka je sociologička
Do bezvedomia ma vie napajediť neurčitosť: neurčité nadpisy, neurčité sľuby, neurčité vyhlásenia, neurčitý hnev, neurčitá bojovnosť. Hoci na druhej strane uznávam, že neurčitosť v matematike a fyzike je zrejme užitočný nástroj. Len či moje uznanie nepramení v mojom matematickom bezvedomí. Toľko sebareflexie mám.
Nie je to tak dávno, čo sme raz s priateľmi slova pri ohníku v záhrade debatovali, ako inak, o veciach verejného záujmu. Vyšiel mesiac, jasne ohraničený. Presné kontúry zemskej obežnice ma inšpirovali: „A teraz skúsme každý povedať, iba čo vieme presne a naisto.“
Všetci sme mlčali. A mlčali sme dlho. Aj poslanec, aj lekár. Nič to, aspoň sme započuli slávika. Sú chvíle, napríklad mesačná polnoc, keď je slávik dôležitejší ako veci verejné.
Lenže za bieleho dňa slávik neklokoce a kyvadlo verejnej komunikácie sa nebezpečne dostalo na stranu neurčitosti. Tej neurčitosti, ktorá je zrkadlom chaosu, pohodlnosti v hľadaní faktov a k službe pravde, zrkadlom anestézie ducha a alibizmu.
„Predpokladá sa, že...; XY uvažuje s tromi variantmi...; gesto prezidenta naznačuje... ; ak sa dnes stalo toto, mohlo by to znamenať tamto a zajtra by sa mohlo stať ono... politika ho/ju pochopiteľne láka, ale ak...“
