Autor je stredoškolský učiteľ a spisovateľ
Behá mi to po rozume celý týždeň, tá Sulíkova debata s Kotlebom na TA3, bola to hodina utrpenia, počas ktorej sa mi ako v poslednej sekunde života pred očami premietol celý politický vývoj od prevratu až podnes, najmä však to, ako fatálne v kľúčových i celkom nepodstatných momentoch (až na pár výnimiek) zlyhávalo to, čo doteraz vzletne nazývame lepšou časťou politického spektra, a vôbec nejde o to, že by jeho predstavitelia naozaj neboli lepší alebo nemali pravdu, nie, problém je v tom, že to nezvládali a, žiaľ, aj naďalej nezvládajú na úrovni emócií.
Presvedčenie, že boj o voliča sa musí odohrávať výlučne vo sfére rozumu a overiteľných faktov, je síce pekné, ale držať sa ho za každú cenu a bez kompromisu so sebou samým znamená v postfaktuálnej ére politickú smrť.
Ukážkovým príkladom takéhoto osudu je niekdajšia OKS. Jej bezpochyby schopní a čestní predstavitelia v samozničujúcom ťažení odmietali urobiť akékoľvek ústupky v oblasti komunikácie. To ich „my sme na sebe nemakali preto, aby sme sa napokon jazykom prispôsobovali nejakej nevzdelanej luze“ bolo také okaté, až to bolelo.
Sulík je iný prípad.
