Vznik SDK a "konečné vyriešenie" lídrovskej otázky sprevádza značné množstvo komplikácií - veď akoby nestačilo, že o rozhodnutí SDK mať piatich lídrov informuje verejnosť osamotený predseda DS J. Langoš (z mediálneho hľadiska azda ešte horším variantom by bolo, keby tak urobil osamote predseda KDH), akoby nestačilo, že na rokovanie s Maďarskou koalíciou predstupuje SDK s dvoma návrhmi vyhlásenia o spolupráci (pritom nejde o najhoršie riešenie, lebo mohli prísť s textami piatimi), ešte aj v televíznom vysielaní venovanom obľúbenosti osobností SDK sa dozvieme, že predseda KDH je štvrtým najnedôveryhodnejším politikom (a môžeme len rozmýšľať, kedy sa slovenská verejnosť dozvie, že dvoma ešte nedôveryhodnejšími politikmi ako J. Čarnogurský sú podľa toho istého prieskumu V. Mečiar a J. Ľupták).
Porovnateľný "obdiv" si zaslúži aj absolvent vysokej školy politickej J. Kalman - jeho bruselský záväzok, že slovenská strana bude rešpektovať rozhodnutie EÚ na summite v Luxemburgu aj vtedy, ak Slovensko nedostane pozvanie na rozhovory o vstupe, je nesmierne ústretovým krokom Slovenska - veď si len predstavte, že by sme toto rozhodnutie nemienili rešpektovať a aj napriek nemu sa jednoducho členmi EÚ stali v prvej skupine.
