Autor je filmár
Keď som pred pár rokmi nakrúcal film Cesty Slovenskom pre Slovenskú televíziu, myslel som, aké to bude jednoduché. Veď máme takú krásnu krajinu, prírodu a pamiatky, na fotografiách vyzerajú fantasticky.
Realita bola iná. Nájsť pekný záber, kde by niečo nevadilo, sa pri niektorých pamiatkach zdalo ako neuskutočniteľné. Postupom času vo mne dozrel projekt Odvrátenej strany Slovenska.
Najprv som si fotografoval všetky absurdity, s ktorými sme sa stretli po ceste, postupne som ich začal aj vyhľadávať. Nad niektorými sa len usmejete, pri iných vypleštíte zrak, neveriacky krútite hlavou, časť z nich neviete absorbovať a lepšie je predstaviť si, že neexistujú. A začnete sa hanbiť... Za nás.
Krajina ako poľovný revír
“V krajine už ťažko nájdeme vetrolamy, remízky, veľmi dôležitú súčasť v rámci biokoridorov pre migráciu zveri.
„
Najmarkantnejšie to bolo, keď sme sa s riaditeľom anglickej organizácie Biosphere Expeditions, ktorá organizuje expedície dobrovoľníkov, zamerané na ochranu prírody a výskum ohrozených živočíchov, boli pozrieť v malebnej dolinke Bystrička Národného parku Malá Fatra.
Koncom decembra bola cesta posiata krvavými škvrnami od ulovenej zveri, lemovaná uskladneným drevom.
Verte, veľmi ťažko sa vysvetľuje ľuďom, ktorí aktívne prispievajú k ochrane prírody na celom svete, že v našich národných parkoch je povolené poľovať a rúbať drevo.
Sme jedným z mála štátov, kde to je povolené na úkor relaxácie a najmä ochrany prírody.
V roku 2015 bolo 44 273 štvorcových kilometrov poľovným revírom, čo je 90,2 percenta rozlohy Slovenska! Ulovila sa takmer polovica jelenej zveri žijúcej na našom území (31 988 kusov) takmer štvrtina populácie srnčej (24 748 kusov).
K tomu 54 401 diviakov, 14 126 zajacov, 82 086 bažantov, 20 185 líšok, 37 medveďov, 43 vlkov, 1817 sojok, 5102 strák. 5102 strák?
Rúbeme, čo sa dá
Pri nakrúcaní filmu Divoké Slovensko som nemeckým kolegom sľúbil, že ich vezmem do „poslednej“ divočiny v strednej Európe, kde nebudeme vedieť, kam skôr otočiť kameru. Na východné Slovensko do Národného parku Poloniny, kde sa voľne preháňajú majestátne zubry.
Na naše veľké počudovanie sa tu preháňali kamióny plne naložené drevom, resp. štiepkou.
Je absurdné čakať v strede národného parku, pokiaľ zoštiepkujú obrovské hory konárov a stromov do pripraveného kamiónu.
Objavili sme bobriu hrádzu „vymurovanú“ bobrom do výšky pol metra z kameňov. Iba bobor tam už nebol. Stromy v okolí potoka sa nachádzali v tej štiepke. Bobor odišiel, neostalo mu nič na rúbanie.
Likvidujeme pobrežné porasty, vyvážame z lesa všetku drevnú hmotu, ťažíme menej hodnotné drevo na štiepku, a to až po hranice rezervácií. Na základe „ekologických“ prístupov začíname kúriť štiepkou.
Do roku 2001 sa v slovenských lesoch vyťažilo ročne okolo šesť miliónov metrov kubických dreva, od roku 2008 celková ročná ťažby len dva razy klesla pod deväť miliónov kubických metrov...
V krajine už ťažko nájdeme vetrolamy, remízky, veľmi dôležitú súčasť v rámci biokoridorov pre migráciu zveri.
Spôsobujeme si povodne a veľké materiálne škody zapríčinené odlesňovaním a budovaním mnohých prístupových ciest na sťahovanie dreva, fungujúcich ako kanalizácia pre nadmerné zrážky.
