Autor je analytik INESS
Kto ešte nevidel politika alebo odborára zdieľať štatistiku o pomere miezd na slovenskom HDP, nech hodí kameňom. Najlepšie do zamestnávateľa.
Ten údajne nedopraje slovenským zamestnancom kvalitný zárobok a odtrhne si až 62 percent z celého koláča. Naopak, v niektorých iných krajinách sa zamestnávatelia delia spravodlivejšie. Niekde fifty-fifty, inde dokonca majú navrch zamestnanci.
Takto zarámcovaný príbeh je ako stvorený, aby zahral na emotívnu strunu. My sme tí ukrivdení a nedostávame niečo, čo nám patrí.
“Ľudia v obchode zvyčajne neplatia za potraviny pomerom ich mzdy k odpisom a zisku zamestnávateľa, ale bankovkami v nominálnom vyjadrení.
„
Agregáty však vedia byť zradné. Pri porovnávaní rôznych krajín sa používa jednotná metodológia, ktorá môže skresliť výsledné čísla.
Napríklad Slovensko si vďaka vysokému daňovo-odvodovému zaťaženiu práce prešlo vlnou „poživnostevňovania“ práce. Príjmy živnostníkov sa však v týchto štatistikách nezarátavajú medzi celkové mzdy zamestnancov. Slovenský pomer je tak z metodologických dôvodov skreslený smerom nadol.
To však nie je zďaleka jediný problém agregátov. Tento agregát totižto neberie do úvahy rozdielnu štruktúru jednotlivých ekonomík. Najlepšie sa to dá pochopiť na jednoduchom myšlienkovom experimente.
Chceme peniaze alebo percentá?
Predstavte si malú, podkapitalizovanú krajinu niekde vo východnej Afrike, v ktorej ľudia poberajú nízke mzdy. V momente, keď do tejto chudobnej krajiny príde zahraničný investor so svojím kapitálom (fabriky, stroje a know-how), prinesie so sebou dva efekty: na jednej strane niektorým zamestnancom v tejto krajine vzrastú mzdy a na druhej strane v agregátnom pohľade poklesne podiel miezd na HDP v krajine.
Ten prvý efekt je spôsobený tým, že investor musí aspoň trochu preplatiť zamestnancov, aby išli k nemu pracovať. A druhý efekt je spôsobený zasa tým, že celkový produkt vyprodukovaný v krajine (HDP) vzrastie viac, ako vzrastú mzdy.
