Autor je evanjelický teológ
Nie, nie je to nedorozumenie ani komunikačná nešikovnosť slovenských rímskokatolíckych biskupov a ich administratívneho aparátu. Je to hlboko zakorenený odpor voči humanizmu. Ten sa totiž zrodil ako vzbura proti stredovekému kresťanstvu vyjadrenému v scholastickej filozofii.
Humanizmus je dodnes neutíchajúcou výčitkou na adresu cirkvi, že v mene večnej záchrany človeka zabudla na jeho slobodu a dôstojnosť.
Aj protestantská reformácia ho odmietla. Dôraz humanizmu na rozum a slobodu bol pre Luthera podozrivý. Pre humanistu Erazma Roterdamského a jeho úvahy o tom, že slobodná vôľa človeka je Boží dar, nemal pochopenie. Napísal mu, že ľudská vôľa je kôň, na ktorom ako jazdec sedí diabol a opraty má v rukách Boh.
Človek sa podľa Luthera ani jedného nemôže zbaviť. Buď skončí v nebi zásluhou Boha, alebo v pekle zásluhou diabla.
Pápežská rada pre kultúru ešte aj v roku 2006 v dokumente „Kde je tvoj Boh“ celkom otvorene píše o humanizme ako o falošnom náboženstve. Práve z tejto premisy vychádza aktuálna cirkevná kritika slovenskej Správy o plnení úloh vyplývajúcich z Národného akčného plánu pre deti na roky 2013 – 2017.
Formulácia o povinnom vzdelávaní v duchu humanizmu v biskupoch rozochvela citlivú strunu ich náboženského exkluzivizmu.
