Nejde len o pochod, ale v súvislosti s ním znovu zaznela tá mantra. Že mladí túto krajinu zachránia. Je to trochu príliš evidentné konštatovanie: budú musieť, tak to chodí. Ale hlavne je to zvolanie z vyčerpania, možno aj z pohodlnosti.
Dodajme, že k deťom v uliciach pristupujeme s akousi politickou poverčivosťou. Jedni sú nadšení a mávajú palmovými ratolesťami, že toto je tá generácia aktívnych občanov, na ktorých sme čakali.
Druhí krútia hlavou pri pohľade na to nadšenie z mládeže. Lebo vraj títo mladí nie sú iní ako boli komsomolci. Veď aj oni len skandujú, čo si prečítali v novinách. Vraj život ich naučí nikomu neveriť. Akoby to bola lekcia, z ktorej sa dá odvodiť aj iné než depresia.
Samozrejme, že mladí opakujú, čo si prečítali v novinách. Možno teraz je tá chvíľa pochváliť ich, že čítajú. Že opakujú klišé z médií a kampaní opozičných politikov? Nech sa teda zapoja ich učitelia, terajší aj budúci, a ukážu, ako by mohla vyzerať bohatšia debata o korupcii či stave krajiny.
Hlasy akademikov zúfalo chýbajú vo verejnej debate. Možno nechcú hovoriť cez médiá smerom k politikom. Alebo sa stránia zjednodušovania smerom k verejnosti. Ale prečo by nemohli ukázať budúcim študentom, ako sa dá lepšie o témach uvažovať?
