Autorka je scenáristka a režisérka
Keď sa Albert Einstein v roku 1918 chcel rozviesť s Milevou Marićovou, aby si mohol vziať za ženu sesternicu Elsu, sľúbil svojej vtedajšej manželke, že ak bude súhlasiť s rozvodom, tak raz, keď dostane Albert Nobelovu cenu za fyziku, dostane všetky financie, ktoré sú s touto cenou spojené.
Peniaze to boli nemalé, bolo to niekoľkonásobne viac, ako v tom čase mohol zarobiť univerzitný profesor za rok. Problém bol v inom. V roku 1918 mal Einstein aspoň toľko odporcov ako prívržencov, jeho teória relativity bola mnohými fyzikmi odmietaná, vo vedeckých kruhoch bol Einstein považovaný za génia aj za dobrodruha a pre mnohých bol osobne neprijateľný pre svoj židovský pôvod.
V skratke to znamenalo, že sľubovať niekomu peniaze z hypotetickej Nobelovej ceny bola podobná opovážlivosť, ako pozvať niekoho na večeru s tým, že mu dáte najesť v prípade, ak otvoreným oknom vletí do kuchyne bažant a sám sa nainštaluje na pekáč.
Pochybovači a fanúšikovia
Mileva však Albertovmu sľubu uverila. Súhlasila s rozvodom a podpísala rozvodovú zmluvu zaručujúcu zisk z čisto hypotetickej Nobelovej ceny exmanžela. O štyri roky ju Einstein naozaj dostal. Slovo dodržal. Peniaze poslal Mileve a ich dvom spoločným synom. Časť z nich uložili do americkej banky, za zvyšok Mileva kúpila tri nájomné domy. Tri!
“Obyčajne sme pri iných ľuďoch takými, akými nás vidia oni. Ak v nás vidia kvality, o ktorých existencii my trebárs trochu aj pochybujeme, tak sa snažíme nesklamať ich a predsa zo seba vydolovať ten najlepší výkon.
„
V našej rodine sa traduje podobná historka. Keď mal môj starý otec šestnásť, učil sa v stolárskej dielni u svojho švagra vyrábať nábytok. Niežeby bol nešikovný, niežeby bol švagor zlým učiteľom, starého otca to len smrteľne nebavilo. Vyrábal postele a skrine, naozaj krásne postele a skrine – v jednej z nich som aj ako dieťa spávala – a pritom myslel na autá.
Fascinovali ho motory, jeho snom bolo mať autodielňu a cítiť vôňu benzínu. Bolo to v roku 1928, automechanici boli raritou, najbližší bol až v Leviciach. Na dochádzanie z Pukanca starý otec nemal peniaze, vrcholila hospodárska kríza a hoci doma nikdy nehladovali, na každodenné cestovanie za vrtochom mladého chlapca, ktorý mal prakticky už poctivé stolárske remeslo v ruke, neboli prostriedky.
