Autor je filmový kritik a pedagóg
„Volajte ma Izmael.“ Dobrá veta na začiatok románu. Veľmi dobrá. Prvá veta je významná. Sémanticky. Má zvláštny poetický aspekt. Určuje štýl, naznačuje atmosféru. Dobre začať je podstatné.
„Ešte než sa Karrer pomiatol, prechádzal som sa s Oehlerom iba v stredu, ale teraz, keď sa Karrer pomiatol, prejdem sa s Oehlerom aj v pondelok.“
Všetko je jasné. Vieme, o čom to bude, aké to bude výrazovo, na čo sa môžeme tešiť. I keď z tejto prvej vety vyplýva, že to pravdepodobne nebude veselé.
Áno, vyplýva, ale tu Bernhard ako vždy podvádza, pretože veselé to bude.
Podvod je aj toto: „Veľký a strašný bol druhý rok revolúcie, roku pána 1918.“ Pretože Biela garda nie je patetická kniha, ako by sa mohlo podľa prvej vety zdať, naopak, s pátosom sa ironicky hrá.
A moja obľúbená: „Sekundoval som kniežaťu Mjatlevovi.“ Čistá hra. Bude hádzanie rukavice, súboje, šialená jazda vo fujavici, Kavalergarda, ruská ruleta, spaľujúca láska a za každou vetou vodka. Jedna z najkrajších románových alúzií druhej polovice dvadsiateho storočia, Okudžava to tak musel, šifra.
