Jedna vec jasne vyskočí pri pohľade na zákulisie veľkého protikorupčného pochodu. Prítomnosť mladých žien. V dostatočnom počte, aby sa dalo povedať, že to tam nevyzerá ako na konferencii itečkárov. Alebo bankárov. Alebo v parlamente.
Nebolo treba žiadne kvóty, tlačenky a iné protekcie, ktoré nás – v krajine protikorupčných pochodov – svojho času tak štvali a rozpaľovali. Nedokázali sme si predstaviť, že by ktosi kdesi uprednostňoval ženy alebo len trápne upozorňoval na nejakú nevýhodu.
Teraz vidíme, že mladé ženy sú zase tam. Ako vždy, keď sa niečo chystá. Potom však sadne prach, veci sa vyčíria a zase bude všetko po starom. Baby, čo vedú študentské časopisy, organizujú a spájajú ľudí, hovoria z pódia a rozprávajú do novín, kamsi zmiznú.
Zmizli aj po 1989., aj keď boli naokolo. Výnimky ako Zora Bútorová, Jana Juráňová či Soňa Szomolányi dosvedčia. Mnohé sa utiahli, odstrčili ich, nechali si poradiť a nechali sa odradiť.
Tie, ktoré začali vystupovať pod nejakou spájajúcou hlavičkou boli napomenuté, že azda len nie sú feministky. Takže, kým páni mali svoje oficiálne a neoficiálne kluby – všetky tie kamarátšafty, stretnutia, posedenia, na ktoré baby nepatrili –, ony sa družiť nemali.
Ak aj áno, tak okolo pieskoviska. Kuchynského stola. Proste v prostredí, kde sa robia len súkromné instantné rozhodnutia, ktoré spoločenskú prevádzku vo veľkom neovplyvnia. Pritom pýtať si podiel na vymýšľaní a usmerňovaní vecí verejných naozaj nie je neslušné.
