Ak dnes už aj odvekí zástancovia pravice hovoria, že by radšej volili Fica, než hociktorú z existujúcich opozičných alternatív v podobe Matoviča či Sulíka a ich preferencie nerastú, nastal priestor pre nového hráča.
Volanie po novom opozičnom lídrovi, ktorý zjednotí pravicu, je však evergreenom každého volebného obdobia, v ktorom pravica nevládne. Je to hľadanie ideálu, ktorý sa ťažko napĺňa.
Čakanie na zrod nového lídra pritom prilievalo olej do ambícií politikov, ktorí zakladali nové strany, aby sa cez ne mohli dostať bližšie k moci. A volič často zistil, že strany neboli ničím iným len prázdnymi obalmi. Bez obsahu a myšlienky.
Chcieť byť lídrom jednoducho nestačí.
Pravicový príbeh aj preto zatiaľ nemá happy end: znepáčil sa Dzurinda, neskôr odišla Radičová, všetkých oklamal Procházka a napokon hodenú rukavicu odmietol aj Andrej Kiska.
„Pravičiar“ je však volič náročný a po toľkých zlých skúsenostiach aj opatrný. Jeho dôveru už nezískajú len marketingové projekty a rýchlokvasené strany.
