Po niekoľkých búrlivých a občas priam ničivých politických zvratoch za ostatné roky sa teraz objavujú náznaky, že mladí sú politicky čoraz asertívnejší.
Na Slovensku vyťahujú protikorupčné protesty organizované stredoškolákmi do ulíc tisícky ľudí a v minulotýždňových britských voľbách odovzdalo svoj hlas odhadom 72 percent mladých vo veku 18 až 24 rokov (len v máji sa ich na voľby zaregistroval milión).
Na prvý pohľad je to sľubné znamenie a človek je v pokušení porovnávať túto mladistvú politickú energiu s tou zo starších čias – zo 60. rokov minulého storočia, keď mladí vyvolali veľké politické zmeny po celom svete – hnutie za občianske práva v USA, zúčtovanie s nacistickou minulosťou v Nemecku, prechod k demokracii v Japonsku, dokonca aj Pražskú jar v Československu.
Je tu však jeden veľký problém – tentoraz nemáme dosť mladých ľudí.
Ako zdokumentoval historik Tony Judt, v rokoch 1950 až 1970 vzrástlo obyvateľstvo Veľkej Británie o 13 percent, Talianska o 17 percent, západného Nemecka o 28 percent, Švédska o 29 percent a Holandska o 35 percent. Na porovnanie: holandská populácia vzrástla v roku 2015 o 0,4 percenta.
V polovici 60. rokov sa povojnová generácia baby boomu stávala plnoletou a presadzovala svoje nové politické požiadavky. Niet divu, že francúzski študenti dokázali svoju krajinu v roku 1968 celkom zastaviť.
