Ľubomír Jaško je recenzent a publicista
Stefan Zweig, Svědomí proti násilí, preložil Valter Feldstein, Prostor 2017
Rakúsky spisovateľ sa touto výnimočnou knihou vrátil do histórie. V roku jej vydania - 1936 - sa však zrazu stala viac prorockým dielom ako historickou štúdiou.
Dva roky po uvedení bola autorova vlasť ovládnutá diktátorským režimom. Slobodné myslenie jednotlivca bolo znovu dramaticky konfrontované s násilníckou tyraniou. Ožili všetky pradávne dilemy medzi kolaboráciou a vzburou, odvahou a zbabelosťou, myslením a pohodlným nemyslením.
Aj české vydanie Zweigovej oslavy svedomia má zaujímavé načasovanie. V roku 1970 komunistickí cenzori asi zaspali únavou z plánovania normalizácie. Zweigova esej tak mohla v českom preklade poskytnúť duchovný a intelektuálny doping všetkým, ktorí nechceli v ďalšom kritickom období stratiť tvár alebo potrebovali pomenovať zmysel vlastnej vzbury.
“Zweig napísal krásnu, naliehavú a skoro až úpenlivú apológiu svedomia. Hoci nepohŕda analytickým prístupom a ponára sa aj do psychoanalýzy náboženského tyrana a jeho prívržencov, píše ušľachtilým a povznášajúcim štýlom. Je to osobný manifest presvedčeného humanistu a rytiera civilizácie.
„
Svedomie proti násiliu je krásnym a v najlepšom zmysle slova sugestívnym svedectvom autorovho humanizmu.
Komár proti slonovi
„Komár v boji so slonom“ – takto Sebastian Castellio v bazilejskom exemplári svojho polemického spisu glosoval konflikt s Kalvínom. Castellio si uvedomil silu protivníka, ktorý v Ženeve vybudoval teokratickú diktatúru. Boh ako alibi je nebezpečným nástrojom v plánoch fanatikov.
Náboženské motívy sa môžu zmeniť na strašidelnú silu a úsilie o mravnú dokonalosť pred Bohom degeneruje na maskovanú agresiu.
Kalvínovi sa dovtedy slobodné mesto podarilo premeniť na poslušnú mašinériu. Podmanil si úrady a právomoci, magistrát i mestskú radu, univerzitu, súd, financie i morálku, kňazov, väzenie, všetky slová písané, povedané i potajme šepkané. Zničil akúkoľvek samostatnosť a skonfiškoval slobodný názor, aby mohlo platiť len jeho učenie.
Je paródiou dejín, že burič proti katolíckemu dogmatickému monolitu opustil slobodomyseľnosť reformátora a zmenil sa na nepriateľa slobody a radosti. A muž s nálepkou kacíra sa vydal na strašidelné ťaženie proti novým kacírom.
Zweig farbisto (hoci mu stačí čierna) opisuje Kalvínov vzhľad zjavujúci jeho ducha. Vždy oblečený v neľútostnej čiernej farbe vážnosti, neúprosnosti a smrti. Baret stiahnutý hlboko do čela. Odmietal hry a zábavy. Základom je strach pred Pánom, pôžitok je hriech.
Takmer v každom Kalvínom liste je spomínaná nová choroba, ktorá ho prepadla. Reumatické bolesti, horúčky, kŕče a zimnice sa neustále bili s jeho démonickou duševnou silou. Vo chvíli osvietenia napísal Kalvín svoju presnú diagnózu: „Moje zdravie sa podobá nepretržitému umieraniu.“
Prvá náboženská vražda
Castelliov konflikt s Kalvínom vrcholí, keď ženevský fanatik dal na poli za mestom zaživa upáliť Miguela Serveta. Ešte predtým sa postaral, aby sa Servet vo väzenskej kobke zmenil na hnijúci zvyšok ľudskej bytosti.
„Zbožná vražda“ v mene teologického názoru znamenala medzník. Nie že by sa predtým nevraždilo pre výklad Biblie či sveta. Táto vražda však bola prvou náboženskou vraždou vo vnútri reformácie a jasným popretím jej základného ideálu. „Servetove mučenícke plamene vyšľahli vysoko nad všetky ostatné hranice doby.“
Zavedenie protestantskej inkvizície bolo považované za nemožné, ale Kalvín dokázal túto absurditu uskutočniť.
Ženeva po storočiach postavila Servetovi pomník ako „obeti svojej doby“. Zweig však nekompromisne poukazuje na to, že Serveta nezavraždila akási anonymná doba, ale Kalvínov osobný despotizmus.
