Na štvrtkovú voľbu riaditeľa RTVS sú dva uhly zásadnejšieho pohľadu.
Z toho prvého sa zdá, že o život nejde. Kandidáti sú si podobní nielen projektmi – odlišnosti sú malicherné –, ale i kariérnymi čiarami, kde (akási, kvázi, kde ako) odbornosť v popredí obrazu je vystlaná v pozadí sieťami kontaktov na (časti) establishment(u).
Prispôsobivosť a priemerný názor je v SR základom toho, aby ste na čosi kandidovali a vôbec boli úspešní. Z tohto uhla je takmer jedno, ktorý bude zvolený, keďže v diskrétnom „polohovaní“ sa požiadavkám, objednávkam (moci, ekonomiky) nevidieť rozdiely.
Napríklad takého Hríba s Lampou by ako Mika odpálili aj všetci konkurenti.
Múdrosť predkov, že ak nejde o život, ide o h...o, podkopáva druhá perspektíva. V novej realite informačných (hybridných) vojen sa verejnoprávne vysielačky – z ničoho nič – stávajú baštami informovania nekontaminovaného bludom, alternatívnymi faktmi atď.
Prezident svojou úvahou priamo k dnešnej voľbe, že „dôvera k médiám je v súčasnosti otázkou bezpečnosti štátu“, takže poslanecký výber by mal tú dôveru posilniť, akoby chcel upozorniť, že tí kandidáti predsa len nie sú všetci jedna k jednej.
Teda aj vo vyššom zmysle než v tom, že čo kandidát, to iné tvorivé a produkčné skupiny, ktoré si prídu „na svoje“.
