Autorka pôsobí na Právnickej fakulte v Trnave a v Ústave štátu a práva SAV. V súčasnosti študuje v Cambridgei.
Mayovej nedávna reč o hrozbe terorizmu po útokoch na London Bridge vo svojej podstate reprízuje Blairov príhovor po londýnskych útokoch z leta 2005. A jeho reakciu na prerokovávanie novej protiteroristickej legislatívy v parlamente.
Blair vtedy odkázal „čo je veľa, to je veľa“ svojim politickým oponentom a kritikom nových kontrolných mechanizmov a pod hrozbou nových volieb si vynútil prijatie prísnej legislatívy. V reakcii na teroristické útoky zas ohlásil zmenu pravidiel hry a rozšírenie právomocí polície v miere, v akej si ich polícia vypýta na efektívny „boj proti teroru“.
“I bezpečnosť je ľudským právom a ak ju nevnímame ako konkurenta ľudských práv, ale ako jedno z nich, vyvažovanie, hľadanie schodu, na ktorom pivo nebude ani teplé, ani príliš studené, je možné.
„
Mayová okrem rovnakého refrénu o tvrdších trestoch dodala aj výzvu na národnú jednotu a ochranu jeho hodnôt pred hrozbou radikálnych islamistov. Aj toto už poznáme a tušíme, že to pre ľudské práva nedopadne dobre.
Ostrov fantázie
Z Mayovej prejavu sa zdá, akoby bola Británia doteraz miestom, kde teroristi mohli mať vlastné kluby a dizajnové legálne teroristické stránky. Veď čo iné si poslucháč predstaví pri tom, keď britská premiérka označí kyberpriestor i reálny priestor za bezpečný pre teroristov. Čím si pýta licenciu na zmenu, jej slovami na „oveľa robusnejšie“ potláčanie terorizmu doma i v zahraničí.
Lenže moslimské komunity boli špeciálne sledované priemyselnými kamerami už pred septembrom 2001 a v centre Londýna vás mohla, opäť ešte pred septembrom 2001, polícia zastaviť a prehľadať bez akéhokoľvek dôvodu.
To všetko bolo rozhodnuté exekutívou, hoci na základe zákona, ale bez reálnej kontroly. Prekvapivo, takmer všetci kontrolovaní boli alebo vyzerali ako moslimskí muži a prekvapivo žiadne zastavenie a prehľadanie napokon neviedlo k odsúdeniu.
Po roku 2001 už v dôsledku právnej kľučky (tvárenie sa, že ide len o administratívny akt, poznáme aj u nás z činnosti ministra vnútra) boli bez akéhokoľvek obvinenia či vôbec stretnutia sa so sudcom cudzinci roky zadržiavaní v londýnskom väzení Belmarsh s odôvodnením, že vlastne čakajú na deportáciu do zahraničia.
Dôvodilo sa, že v skutočnosti nejde o väzenie. A ak áno, má len tri steny, lebo tí cudzinci môžu odísť. Samozrejme, bez dodatku, že odchod do krajiny pôvodu pre nich môže znamenať smrť alebo mučenie. Britskí občania v rovnakej pozícii nemali vôbec obmedzenú slobodu. Pričom, pozrime sa aj na súčasnosť, terorizmus páchajú najmä tí „domáci“.
Po vyhlásení Snemovne lordov - vtedajšej britskej verzie ústavného súdu - o nesúlade danej praxe s ľudskými právami, labouristi vymysleli domáce väzenie. A to aj pre „domácich“ podozrivých, ale opäť bez súdneho rozhodnutia, len na pokyn ministra vnútra.
Po súdnych zásahoch aj Európskeho súdu pre ľudské práva sa časť protiteroristickej legislatívy stala menej drakonickou. Možnosť obmedzenia osobnej slobody bez obvinenia či súdneho rozhodnutia sa znížila z troch mesiacov na 28 dní a neskôr na 14 dní v prípade podozrenia z terorizmu.
