Autorka je herečka
Odkedy sa pomerne často objavujem na televíznej obrazovke, kontaktuje ma cez sociálne siete kopa ľudí. Som typ, ktorý má radšej noviny ako internet. Ale v poslednom čase som sa prichytila, že civiem a ťukám do mobilu oveľa viac, než ako som kedy chcela a než sa mi kedy páčilo.
Je to aj pre kabaret a inú prácu, potrebujem s ľuďmi komunikovať a odkomunikovať všetko čo najrýchlejšie. Hlava mi ide prasknúť od toľkej komunikácie. Neodpovedám cudzím ľuďom, pokiaľ nejde o pracovné veci, aj keď mi posielajú milé odkazy. Nejde to. Jednoducho, nemám na to čas, ba ani v tom zaľúbenie.
“Milenecká láska je často tá najnezištnejšia. Pretože človek dáva naozaj zadarmo, často aj nadarmo. Bez nároku. Dáva pre lásku samu, je ochotný všetko riskovať.
„
Ale predsa len som na jeden milý lichotivý odkaz odpovedala Ďakujem.
O pár dní sa na mňa vyrútila búrlivá nadšená komunikácia od milého chlapca. Odpovedala som. Najprv slovom. On vetou. Ja slovom. On troma vetami. A postupne sa to znásobovalo. O niekoľko dní zisťujem, že si píšeme ako odušu. Teda zväčša on píše, ja čítam.
Muž, čo je aj nie je
Je údajne v zahraničí a príde o týždeň. Fajn, keď prídeš, pôjdeme na kávu. Ale odkazy neubúdajú. Čoraz väčšie vyznania. Román. Potom je zrazu v nemocnici, nemôže prísť. Tak si píšeme. Delíme sa o intímne nemocničné chvíle, ale vraj o pár dní je doma. Písať neprestáva.
Snažím sa tú komunikáciu obmedziť, ale on ma potom vždy obmäkčí. Ideme ďalej, z týždňa je mesiac. Už trikrát mal prísť a trikrát to zrušil, pre chorobu a nemocnicu.
Atmosféra nemocnice a čoraz viac prejavovaných citov ma k nemu zaväzuje, ale cítim, že nechcem tak rýchlo a už vôbec nie cez internet.
On ma už „miluje“ , ale ja stále čakám, kedy už príde ten, čo ma „miluje“. Je to virtuálne, ale čo ak je to skutočná láska?
„Šibe ti? Šak ty si známa osobnosť! Hocikto ťa miluje! To môže byť hocijaký úchylák. Už mesiac chodí a furt tu nie je! To som už počul také! Kamarát si takto písal s jedným, zamilovaní obaja až po uši, a tri mesiace si dohadovali stretnutie. Ale nikdy neprišiel. Furt nejaké výhovorky. Šak ten internet unesie! Hocičo ti tam môže napísať! Čo o ňom vieš? Vygúglila si si ho?“
„Nie, mám rada prekvapenia.“
„Šibe ti?... Vidíš, nikde nič. Kto to je? Akože má štyridsať, vyzerá jak model, nemá ženu, deti a má prachy? To je divné!“ vynadal mi Vaško.
„Ale veď mne sa občas dejú zázraky,“ krotko odpoviem.
„Ja ti to prajem, ale už na to myslím tri dni a nemám z toho najlepší pocit. Počkaj, o chvíľu ti napíše, že mu zomrel otec. Taký je klasický postup.“
Ja viem. Chcelo by to pointu. Ale ešte neprišla. Ešte neprišiel. Ale zomrel mu vraj otec. Je to podozrivé. Komunikáciu som pozastavila, nech sa ozve, keď tu bude. Uvidíme, čo je zas toto za prípad.
Podoby lásky
Poznám ľudí, ktorí sa zoznámili cez internet a klaplo im to. Nebola to nikdy moja predstava romantického zoznámenia, ale treba prijímať to, čo nám do života prichádza. Netrápiť sa zbytočne tým, že nechodí to, čo sme si vysnívali.
Na sociálnych sieťach sa aj absolútni introverti dokážu otvoriť a javiť sa ako bezproblémoví, komunikatívni a otvorení ľudia. Jednoznačne tam máme slobodu vytvárať o sebe mienku, ktorú chceme, aby mali o nás ostatní.
Je to lož alebo pravda? Lož je, že sa prejavujeme inak ako v reálnom živote, ale pravda je, že vieme byť aj iní.
