Či už ide o prvé rozhodnutia amerického prezidenta Donalda Trumpa, centralizáciu moci v Turecku zo strany prezidenta Erdogana, nedávne tvrdé zákroky proti – prevažne mladým – demonštrantom v Rusku alebo príchod Mariana Kotlebu do slovenského parlamentu, existuje množstvo náznakov, že liberálno-demokratické štandardy sú pod tlakom.
Pocit krízy sa dostavuje v zavedených demokraciách, rozvojových demokraciách – a dokonca aj autoritárske režimy akoby sa stávali ešte autoritárskejšími.
Pocit paniky je natoľko silný, že sa obnovuje túžba jasne formulovať, čo presne znamená demokracia v 21. storočí, pričom toto cvičenie by len pred pár rokmi pôsobilo úplne zbytočne.
Dve zaujímavé snahy tohto druhu majú korene v tomto regióne.
Deklaráciu oddanosti slobode a prosperite v strednej a východnej Európe z 1.júna zorganizovalo Centrum pre medzinárodné súkromné podnikanie (CIPE) – think-tank financovaný americkou vládou, pričom text pochádza od riaditeľov mimovládnych organizácií a think-tankov z celej strednej a východnej Európy. Vrátane slovenského INEKO a Nadácie Pontis (plné priznanie: aj ja som pomáhal spísať časť textu).
V Prahe Nadácia Forum 2000 čerpala zo širokej škály svetových mysliteľov, aby 26. mája vytvorili Pražskú výzvu pre demokratickú obnovu.
Ako poznamenáva dokument Fóra 2000, „etablované demokracie dominujú zoznamu krajín s regresmi v otázke slobody“. Inými slovami: demokraciu ohrozuje sebauspokojenie a to dokonca na miestach, kde sa kedysi považovala za najzdravšiu.
Väčšina Západu si nepamätá časy, keď veci neboli demokratické. Nie je to prípad Slovenska, ale aj tu sa tie spomienky postupne rozplývajú v hmle, pričom mladšie generácie už poznajú len život v demokracii a niektorí (nie všetci) z ľudí, čo žili za komunizmu, uprednostňujú nostalgiu pred empirizmom.
