MIAMI, BRATISLAVA. Je ťažké nájsť krok, ktorý urobil Donald Trump v zahraničnej politike, a ktorý dáva väčší zmysel ako predošlé rozhodnutie jeho predchodcu Baracka Obamu. Rozhodnutie spomaliť zbližovanie s Kubou ním však byť môže.
Keď Trump hovoril o tom, že dohoda s Kubou bola jednostranná, mal pravdu. Američania otvorili možnosti cestovania, posielania peňazí a čiastočne aj turizmu, no na oplátku nechceli nič. Žiadne záruky, že režim sa posunie smerom k demokracii, žiadny tlak, aby Kubánci dostali možnosť rozhodovať o svojej budúcnosti, žiadne prepustenie politických väzňov.
A umožnili tým režimu prežiť o niečo dlhšie. Jednoduchšie cestovanie pre Američanov znamená viac peňazí pre kolabujúci režim, ktorý nevie uživiť vlastných občanov. Namiesto toho sa musí spoliehať na pomoc zvonku, venezuelské zdroje vyschli, treba sa obzerať inde.

Rolling Stones bez disidentov
Keď v Prahe po revolúcii vystúpili Rolling Stones, bol to symbol príchodu demokracie. Z pozície prezidenta ich vítal bývalý disident Václav Havel. Keď však vystúpili na Kube, nemohli sa ísť na nich pozrieť ani havanskí rockeri.
Odporcovia režimu naďalej končia vo väzení z politických dôvodov, podľa miestnych sa tlak ešte zvýšil. Aj tradičné pochody Dám v bielom, ktoré žiadali prepustenie politických väzňov, sa po viac ako desaťročí museli skončiť, lebo polícia na ženy čaká priamo pred ich domov a do ulíc ich nepúšťa. Z Kuby stále utekajú ľudia pred chudobou a diktatúrou.

Trump proces zbližovania napriek tomu nezastavil, aj keď by mohol. Len obmedzil obchodovanie s firmami, ktoré v krajine ovláda armáda a tajné služby.
A to je veľká rana pre režim. Väčšina turistov, ktorí prichádzajú na Kubu, totiž platia priamo armáde, keďže tá vlastní väčšinu luxusných hotelov. Päť dolárov za cestu taxíkom síce ostane taxikárovi, no 500 dolárov za pobyt smeruje do rozpočtu armády a tajných služieb, ktoré vďaka tomu môže účinnejšie utláčať Kubáncov.