Autorka je psychologička a spisovateľka
Cestovať treba, vždy a za každých okolností. V istej životnej fáze ma máločo tak tešilo.
Cestovali ešte moji rodičia, celoživotne, vždy toľko, koľko im spoločenské pomery a životné sily dovolili. Kým otec tiahol skôr k skúmaniu Európy, a až na sklonku života sa nechal prehovoriť na niekoľko exotickejších ciest, mama precestovala všetkých päť kontinentov.
Keď som mala osemnásť a mama sa s obavami zverovala kolegyni, že som si vymyslela prázdninový pobyt v Paríži, kde budem po prvý raz v zahraničí bez rodičov (čo bez rodičov, ale bez mobilov a kreditných kariet), kolegyňa sa vraj len usmiala a spýtala sa: Čo myslíš, po kom to má?
O vyše dvadsať rokov sedíme večer v obývačke, ja, môj muž a verný spolucestovateľ, a náš kamarát. Deň sa končí, pomaly sa rozlúčime, všetci sme unavení, keď príde reč na mľaskavé spoluhlásky v afrických jazykoch.
Boli sme v Južnej Afrike, hovorím, boli sme aj v Lesothe a v Mozambiku, a boli sme ešte niekde, a nech to znie akokoľvek, nepamätám si, kde. Počúvaj, kde sme to boli, dobiedzam do manžela, obaja premýšľame, ani jeden si nespomenie.
Zabudla som, že som bola v Svazijsku, lenže nikdy, kým mi mozog nezožerie demencia, nezabudnem na mesiace, keď som necestovala.
