Podanie podpredsedu KDH Ivana Šimka na Ústavný súd, ktoré by mohlo otvoriť možnosť uskutočniť referendum o priamej voľbe prezidenta na základe už realizovanej petície, je od doby tesne po zmarenom referende prvým významným návratom opozície k jej nosnej politickej téme z prvého polroku 1997. Opozícia ešte za horúca zareagovala na zmarenie referenda štyrmi spôsobmi (pre túto chvíľu nechajme bokom politický vedľajší produkt májového referenda - vznik SDK). Ani jednu z opozičných reakcií nemožno zatiaľ považovať za úspešnú.
Opozícia sľúbila, že pripraví návrh ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta a spoločne sa ho pokúsi presadiť v NR SR. Namiesto toho sa v parlamente ocitli dva opozičné návrhy (jeden pripravili dnešné strany SDK a MK, druhý separátne SDĽ) a šance na schválenie jednej alebo druhej verzie sú minimálne. Keby vládna koalícia mala záujem o zavedenie priamej voľby, už dávno by zverejnila svoju predstavu. Druhou opozičnou reakciou boli podania podnetov na trestné stíhanie ministra vnútra G. Krajčiho. Prokurátor, ktorý podnety preveroval, pripravil už aj návrh rozhodnutia, v ktorom podľa dostupných informácií navrhuje proti G. Krajčimu vzniesť obvinenie. To však nie je možné bez súhlasu okresného prokurátora, ktorého doterajšie konanie naznačuje, že má na vec úplne iný názor. Úspešnejšia by mohla byť tretia opozičná reakcia, ktorou bolo podanie predsedu MOS L. Nagya na Najvyšší súd SR. Na ten síce nemá vládna moc priamy vplyv, ale súd môže maximálne potvrdiť, že rozhodnutie Krajčiho tlačiť hlasovacie lístky s tromi otázkami bolo nezákonné. Nič viac.
