Emnanuel Macron prepísal francúzsku politickú mapu na štyri doby. Dve prezidentské a dve parlamentné kolá mu vložili do rúk toľko moci, že je v nábehu stať sa najväčším Francúzom po de Gaullovi (aby sme Bonapartom nestrašili).
Alebo, naopak, skončiť ako „bublina šampanského“, čo o ňom rozširovali jeho, teraz už na hlavu porazení, rivali.
Absolútna väčšina 350 mandátov, ktorú získala strana REM a vládny spojenec MoDem, je obrovská príležitosť, ktorá zodpovie kľúčovú otázku: Je Macronova „demokratická revolúcia“ a reformný program francúzskou budúcnosťou alebo len „obamovsky“ optimistickou štylizáciou, dobrou akurát na odklonenie voličského hnevu?
Macron vyhral, ale priveľa ľudí ho nevolilo. Čo ukázali voľby vo Francúzsku? Čítajte Ktorý nielenže rozprášil stranícky systém 5. republiky, ale ešte aj sľuboval priviesť do paláca blondínu.
To, že Macron pred nacionalistami krajinu (i Európu) uchoval, je bonus. Avšak k tomu, či bude úspešnejší než tí, od ktorých voliči počuli (dve dekády) iba reči o kríze, ale nič s ňou neurobili, nehovorí nič.
Čakať sa nebude päť rokov, ako veštil jeden z šéfov kampane REM-u. Macronovou hodinou pravdy bude už zákonník práce, na ktorom sa hneď ukáže, či je jeho skvelá väčšina absolútna aj inými vlastnosťami, nielen nominálne.
