Ústavná väčšina, ktorá urobila verejnoprávneho guru z kandidáta Rezníka, je pravdivý obraz slovenskej politiky. Úchylnými postavami a perverziami sa hemží, akoby ho maľoval Hieronymus Bosch.
Už sama vyhrotenosť politického zápasu, ktorý predvádzali, je jasavou správou o mentálnom svete účastníkov. V ňom – povedzme, že prednovembrovo-reálsocialistickom – je riaditeľ RTVS pociťovaný ako jedna z kľúčových mocenských pozícií v štáte.
Bitka na otvorenej scéne na koalično-opozičnom pôdoryse, bez bázne a hanby, keď sa hlasy v koncovke – aj v prvom kole – odsypávali presne podľa pokynov straníckych dispečingov, zodpovedá predstave štátnej televízie.
Je to rúhanie sa princípu verejnoprávnosti rovno do tváre, kde vysoký múr (taký trumpovský) čoby bariéra pred tlakmi a závislosťou na politickej reprezentácii je prvým článkom jej definície.
Proces voľby Rezníka bol akoby generálne potvrdenie, že do jeho osoby si Fico/Danko naprojektovali vykonávateľa vlastných predstáv o spravodajstve a publicistike (iné ich nezaujíma).
Rezník musí byť preto, lebo za Miku nebolo dosť pozitívnych informácií – napríklad – o európskom predsedníctve, výjazdových rokovaniach vlády a pod. Toto očakávajú od vyvoleného: prítulnosť, nekonfliktnosť a sterilitu.
