Mávanie zástavami s logami áut pred fabrikou VW je možno najdôležitejším zhromaždením tohto roka. Dôležitejším vyhlásením o spoločnosti, ktorá sa chce mať lepšie než reči politikov o jadre Únie.
Kto porovnáva s protikorupčnými pochodmi, môže zostať v rozpakoch. Títo ľudia sú ostrejší, hovoria o hrdosti slovníkom voličov národniarskych strán, občas strčia do spolupracovníkov, ktorí idú do zmeny, hučia a ani ich nikto príliš nemusí povzbudzovať.
Po zrušených amnestiách sa hovorilo o sebavedomejšej občianskej spoločnosti, ktorá navyše opakovane vyšla do ulíc proti korupcii. Citlivo sledovala trápne dosadzovanie riaditeľa RTVS.
A štrajk vo VW je určite ďalším medzníkom. Nehovorí sa tu síce o ohrození liberálnej demokracie, o nezávislosti a zdraví inštitúcií, ale aj tu ľudia dobre rozumejú, čo je to dôstojnosť.
„Celý koncern nás berie ako tých najspodnejších z východnej Európy, to musí prestať.“ Jeden zo štrajkujúcich prehodil tému platov tam, kam patrí. K otázke životnej úrovne. A ohodnoteniu práce, ktorá sa spája s tým, či je niekto z „lacnej“, alebo „drahej“ krajiny.
Môžeme špekulovať, či sú ich požiadavky realistické. A to sa aj deje, pozornosť sa sústredí na prepočítavanie, či si vysoko vyskakujú a či sú v ekonomickej realite, alebo mimo.
V nejakej realite sú, ak aj nie tabuľkovej, tak poznajú platy naprieč podnikom, stretávajú kolegov z Nemecka či z iných európskych koncernov, cestujú a vidia, koľko platia za nákup vo Viedni či vo Wolfsburgu. Vidia, že dovezení robotníci ich tak skoro a tak ľahko nenahradia. Odvšadiaľ počujú, že ľudí je málo a za rohom Jaguar a Amazon.
Ak si z toho poskladali, že teraz je ten moment, nemožno sa im čudovať. Ak nabrali odvahu, lebo napríklad mnohí učitelia pred rokom ju nenabrali, treba to len kvitovať.
