Kto hovorí, že 16 percent – toľko si pýtajú novoodborári z Volkswagenu – je uletené, musí odprisahať, že sám nikdy nešiel žiadať o zvýšenie platu s nadhodenou sumou. Metódu tureckého bazáru predsa pozná a používa každý.
A nie, vo VW nemusia čakať, kým vody ekonomického rastu zdvihnú aj ich platy. Môžu pritlačiť, lebo tak to je, že nemáme, čo si zaslúžime, ale čo si vybojujeme.
To sú len banálne pravdy, ktoré možno nesedia s tabuľkami, ale tak nejako sa časom osvedčili. A keď aj nie, tak aspoň to štrajkujúci skúsili a nesedeli za pecou.
Občas doslovne, lebo letné ulice Bratislavy majú napoludnie teplotu niektorých výrobných hál. Klíma sa aj montovala, aj nedomontovala. Pracovníci navlečení v bezpečných mundúroch majú to šťastie, že v takom teple im netreba chodiť na WC. Všetko vypotia.
Ak by aj chceli ísť, nie vždy majú záskok. Tvrdia, že na niektorých linkách ich môže nahradiť len supervízor.
Obedná pauza je takých 20 minút, čo necháva aj so státím v rade dosť času, aby človek do seba vyklopil porciu a vrátil sa na svoje miesto. Pracujú na tri osemhodinové zmeny, s jedným voľným víkendom za mesiac.
Pracovné podmienky, samozrejme, nie sú na hranici s mučením, ale sú tvrdé. „Niektorí to vzdajú po týždni,“ hovorí dvadsiatnik z Popradu. Doma mu nechcú veriť, že nezarába deklarovaných 1800 eur. „Musel som frajerkinmu otcovi ukázať výplatnú pásku, až potom mi uveril!“
